My, ENERGIA

Prológ

,,Ale no ták. Hovor!" pobádala som Kim nech mi povie, kto sa jej páči. ,,No vieš, ono to nie je také ľahké..." Začínala som byť netrpezlivá, ale keď som videla, ako sa Kim červená, nemohla som sa ubrániť úsmevu. ,,No veď mi to nemusíš povedať keď nechceš. Ja to chápem. Veď, každý chce mať štipku súkromia.",,Ďakujem." Bolo až viditeľné, ako si vzdychla od úľavy. Zaujímavé, naozaj zaujímavé. Kim si nezvykla len tak vzdychnúť, a tobôž nie červenať sa. Hmm. No, ale tým sa budem zaoberať večer. Teraz mi tak škvŕka v bruchu, že kebyže je Kim obrovsý rohlík, celý by som ho ziedla. A zapila by som ju celým jazierkom. Viem, je to fyzicky nemožné, ale keď je človek naozaj hladný, a má len tri- krát jedlo do dňa, je to naozaj trochu málo. A to hlavne vtedy, keď na raňajky si celé mesto rozdelí dva bochníky chleba, a každý ten svoj maličký krajíček chleba zapije vodou z jazierka, na obed je pre celé mesto asi kilo praženice, ktorú tak isto zapije každý jeden človek vodou z jazera, a na večeru, je za malú mištičku kravského mlieka, ktoré nám posielajú naši susedia z FBI. Obrovský zvon začne odbíjať obed, a ja sa ponáhľam, aby som dostala čo najviac. Pozerám sa na poloprázdny tanier s praženicou, a nemôžem uveriť tomu, k čomu tento svet dospel. Jediné čo stále je, a myslím si, že stále aj bude, je FBI - teraz už najväčšia inštitúcia na svete.