My, ENERGIA

6. Časť - Alison

Deň na to ako som zažila túto 'traumu', ku mne domov prišiel niekto. Prosto zaklopal a ja som mu prišla otvoriť. Bol to ten istý chlapec do ktorého som včera narazila. Aspoň dúfam...
,,Ahoj, ja som Drew."
Neodpovedala som. Nemala som čo. A tak isto som nemala záujem o žiadnu spoločnosť. A tak som pred ním zabuchla dvere.

,, Ale no tak. Len som chcel vedieť či si v poriadku, lebo včera si bola veľmi čudná," to ma prinútilo sa vrátiť a poslať ho kade ľahšie.

,, Vyzerám byť v poriadku?!''
,, No ani nie..."
,, Tak asi nie som. A teraz vypadni!"

,, Však veď dobre len ma to trápilo. A povieš mi aspoň svoje meno?"

Chvíľu som o tom rozmýšľala a dospela k názoru, že už nie je veľmi bezpečné povedať svoje pravé meno.

,, No ale to len preto aby si ma nechal na pokoji. Moje meno je Kate. A už konečne ma nechaj na pokoji!"

,, No veď dobre..."

Ale niečo ma začalo hrýzť. Až teraz, ma zarazilo že vie, kde bývam.

,, Počkaj, ty si ma sledoval?!"

,, Ee... No... Tak trochu..."

,, Padaj!"  ani som to neodpovedala a hlas sa mi zlomil a rozplakala som sa pred ním. Bolo to so mnou zlé... Zrútila som sa. Chcela som vyzerať tvrdo, no bola som slabá, unavená a hlavne zničená.
Padla som na kolená a tvár som mala v dlaniach.
Mocné ruky ma ale začali chlácholiť  a hladiť po hlave.

,, Nechaj ma na pokoji!" Pomedzi vzlyky som sa naňho vyrútila s touto vetou.

,, No to určite," myslím že sa pousmial a zobral ma na ruky. ( Na svoje ruky, pravdaže.)

,,Daj ma dole!" Nedal ma dole.
,, Daj ma dole!!!" Nedal ma dole. Tak som mu prestala robiť napriek, pretože som sa domnievala že mi to bude prd platné.

Našiel niekde moju izbu, aj keď neviem ako, lebo moja aj ockova izba boli skoro rovnaké. Len ja som mala na nočnom stolíku jeho papierik.

Och Bože! Papierik!

Len aby ho nezbadal... Prosím!

Ale bolo neskoro zbadal ho.  Zobral ho do rúk a začal čítať... Nemala som inú možnosť ako zadržať dych a sledovať ho... Ale čo som nečakala bola jeho reakcia na to čo čítal. Myslela som si že sa mi začne smiať alebo tak nejak, ale on začal na to pozerať s takou ľútosťou, až mi z toho bolo trochu nepríjemnejšie akoby som chcela.

,, Ja... Ja... Prepáč. Nemal som to čítať."

Vyhabkal zo seba.

,, Nie. To nemal. "

Po hodnej chvíli trápneho ticha ma zobral za ruku a niekam ma ťahal...

,, Kam to ideme? "
,, Domov,"
,, Kam? Domov?!" vytrhla som sa mu z ruky, a celá sa roztriasla. Asi si to všimol, lebo sa trochu zarazil.

,, Čo? Nie neboj sa... Nejdem ti robiť nič zlé. Len ideme ku mne domov. Niečo som ti chcel ukázať... Ale ak nechceš tak nemusíš, len by som bol veľmi rád, keby si šla."

Niečo v jeho očiach ma utvrdili v tom, že hovorí pravdu.

,, Dobre, ale nebudeš ma držať za ruku. Dobre? "

,, Okej. Ako myslíš."

U Drewa to vyzeralo ešte horšie ako u nás... Teda už len u mňa.  Dvere takmer padnuté, steny z dreva prežraté červotočmi...
Skoro mi prišlo zle.

Drew nejako, fakt neviem ako otvoril dvere a vtiahol ma dnu. Vnútri to vyzeralo o trochu lepšie, ale nebolo to bohvie čo... Smredelo to tam zatuchlinou, plesňou a potom. No fuj...

,, Mami? Oci? Ste doma?" spýtal sa Drew.

Nikto nič. No asi neboli doma.

,, Doma nikto nie je... Tak na nich počkáme. Dáš si vodu? Alebo niečo iné? Čaj?"

Čaj?! On má čaj? Pozrela som sa na neho úplne dezorientovaná, lebo čaj si mohli dovoliť len tí... Len tí... Och Bože môj!

Rýchlo som sa postavila a pozrela naňho, ale už nie dezorientovane. Ale presne naopak. Vedela som úplne presne čo sa tu deje. A jediné čo som vedela v tej chvíli vysloviť bolo:

,, Tvoji rodičia pracujú v FBI !"

Tak prosím... Tu je ďalšia časť! Huf!

Karinka_chrenik toto je pre teba!!

Vlastne nemám už čo viac napísať...

Príjemné prežitie nového školského roka v zdraví a v pokoji:-D.

A hlavne

Prajem Vám čistú myseľ!