My, ENERGIA

7. Časť - Drew

Súčasnosť:

Ježiši Kriste. V hlave mi pulzuje bolesť ako prasa.  Och... Kde to som? Pre Boha...

Bola to cela. Bol som väznený v cele... No zbohom...

Jedná posteľ, jedno umývadlo, jedno vedro, jedna kamera. Ale nie... Kamera ktorá má cez mreže dohľad na moju basu. Kristove rany... Ja nepôjdem na záchod!

,, Že sa nehanbíte! Takto šmírovať väzňov! No to vás mamička neučila?! Čo? Aj väzeň je len človek! Sakra, sa nemôžem ani... Aah"

Pretočil som očami a mávol nad tým rukou. Asi to vyznelo inak než som myslel, lebo sa niekto začal smiať... Ale ja som chcel na veľkú... Och, do pekla! Môj dievčenský slovník je úbohý...

,, Pekne si im to natrel... Ale šmírovať? To kto používa? Teraz v tejto dobe?"
Znova smiech.

Dievča. Podľa hlasu trochu známe... Ale neviem odkiaľ...

,, Ja som Kim. Ty?"

O môj bože!

Kim!

Pribehol som k mrežiam, nevnímajúc čiernu ruku šestnásť-ročnej unesenej, ktorá sa snažila dostať k môjmu dohľadu, čo sa jej aj podarilo.

,,Kim?! Alisonina najlepšia kamarátka?! Co tu pre Boha robíš?.."

,, No a ty si?"
,, Drew..."
,,Pre Krista. Drew ty žiješ? Veď mňa uniesli len predvčerom, teba už asi o dva dni skôr,"

Aha? Ale to nedáva potom zmysel, veď ja si pamätám len že ma udreli po hlave a...
Niekto prišiel a otvoril mi dvere na cele.

,,Poď..."

Bez slova som išiel. Ale nechcel som... Čo to...

Vyvalil oči.
,,Ono to funguje..."
Pošepol do ticha.
,,Čo má fungovať?"
Ničomu som nechápal.
,, Nežmurkaj!"
Do kelu! To je nepríjemné nevedel som žmurknúť ani keď som chcel...
,, Stačí môžeš prestať...  Musíme ísť,"
Išli sme neviem kam, a ja som si žmurkal do sýtosti...

Cestou som rýchlo pozrel na Kim. Vyzerala strašne. Ona je pekná baba, len asi nebude moc normálna, lebo dosť akože pokukovala po Alison, čo mi extrémne vadilo. Ale keď ona vyzerala strašne, Ja som musel vyzerať príšerne. Aspoň nám sem nedali zrkadlá.

Dorazili sme na miesto. Že oni si vedia zapamätať toľkých spletitých chodbách ktoré aj tak vyzerali všetky rovnako...

Snažil som sa zapamätať kade sme prišli a pri tom som si požmurkával...  Ale keď som uvidel to, kam ma išli posadiť mi všetko vyfučalo z hlavy. Myslím že to bolo elektrické kreslo? Alebo to tak aspoň vyzeralo. Pre boha veď to bol v minulosti smrtiaci nástroj! No a potom ho vystriedala injekcia... Ale v minulosti!

,,Sadni!"
Poslúchol som.
Prišli takí ľudia, ktorí mi na hlavu napli rôzne káble a ruky pripútali k operadlám...
Ale veď toto bola zastaralá mechanika... Toto sa už pár desaťročí nepoužíva...
Síce sa toho skôr nič ako niečo vynašlo, ale toto som videl len v učebniciach dejepisu... Do pleca mi pichli niečo. No keď som pozrel na tú striekačku, skoro som sa zadrhol. Veď to bola obrovská dávka... Oni ma chcú hodiť do kómy? Veď čo... Ja nie som dôležitý, len túto jednu chvíľu potom ma zabijú? No čo. Aj naši takto dopadnú. Mohol som to čakať.
Alisonin otec takto skončil. Aj Alisonina mama, ale to Alison nevie... Nemohol som jej nikdy povedať, nikto jej to nemohol nikdy povedať, že jej mama bola veľmi vážená osoba.  Až odniekiaľ od ministerstva obrany... Aj keď sa nemáme čoho obraňovať... Každý mohol tušiť, že riaditeľ Biochémie v FBI + ministerka obrany = všetko len nič dobré.
Keď sa vzali, ( rodičia mi to rozprávali úplne doslovne) každý vedel že sa deje niečo dôležité. Popravde, Alisonin otec robil v FBI už oddávna. Len nemal taký vysoký titul... A preto nechcel zaťažovať svoju malú dcérku starosťami. Len raz prišli, a tak vymyslel dokonalú lož. Vraj kuchár, a sociálna výpomoc... Tí dvaja sa k sebe ale aj tak dosť hodili. Spoznali sa tak nejak, že ona prišla na exkurziu, alebo čo, a nejak sa stretli a bla bla bla... Koho to trápi? Ale ja som vedel, že Alison sa nevolá Kate. Každý poznal Alison a jej rodičov. Slávna rodina Parksová...

Obrovská bolesť pulzujuca v mojej hlave, mi prerušila prúd mojich myšlienok, ktoré by vďaka prúdu neprestali.

A odrazu som videl všetko, čo videl ten chlap, ktorý mal na očiach tie špeciálne okuliare. Bol som celý sfarbený do žlta, vyzeral som otrasne. Skoro ako zombie.
Chcel som zatvoriť oči. Ale aj keď som ich zatvoril, videl som seba ako žmúrim do zeme s ostrihanými vlasmi na ježka, modrinami na pleci kde ma pichli injekčnou striekačkou.
,,Čo vidíš?" spýtal sa ma neznámy hlas.
Nereagoval som.
,,Povedz mi čo vidíš!" skríkol ten istý hlas.
Nechcel som povedať nič.
,,Seba," ale povedal.
,,Okej ľudia, funguje to, dajte mu niečo jesť. Môžete to na ňom kľudne používať. A ty už prestaň a otvor oči! Snažte sa ho nezabiť, budeme ho ešte potrebovať..."
,,Ale na čo pre Boha? Veď to už funguje..."
,,Vy prasce lenivé! Viete kto to je?!" zahučal stále ten istý hlas, ,,Drew Stanley mladší. Jediný syn Jessicy Stanleyovej a Drewa Stanleyho staršieho,"
Nastalo obrovské ticho.

Tak, tak. Moji rodičia boli bývalí riaditelia FBI.