Možno raz niekto nazrie do mojej detskej izby.
Objaví krabicu spomienok a bude sa zúfalo snažiť prísť na to, aký význam môže mať starý lístok z múzea z roku 2019, bábika vyrobená z konárikov a či prstienok na retiazke.
Možno sa raz niekto pozrie do mojich šuplíkov a prečíta si listy na rozlúčku, prepúšťacie správy z nemocnice, kresby s venovaním...
Možno raz niekto otvorí môj šatník, vytiahne moje obľúbené šaty...
Možno ho pri tom ovalí závan nostalgie, rovnako ako mňa.
Možno raz niekto objaví moje staré zoznamy:
Kníh, ktoré som si chcela prečítať.
Snov, ktoré som si túžila splniť.
Miest...tých obľúbených.
Piesní, ktoré som si spievala... Kedysi dávno,každý deň.
Možno raz niekto objaví moje staré husle s popukanými strunami.
Možno si, jedného dňa, niekto ľahne do mojej postele a budú mu vadiť všetky tie vankúše navyše.
Túžim po tom, aby jedného dňa niekto našiel moje knihy.
Otvoril ich na stranách kde sú ohnuté rohy.
Prečítal si slová po ktorých som prešla ružovým zvýrazňovačom.
Prajem si, aby raz niekto objavil moje obrazy.
Aby ho zrazili na zem nejasné šmuhy, pri tom ako sa bude snažiť prísť na to, čo som v ten moment cítila.
Dúfam, že nadíde moment, keď si tulák prečíta moje slová a objaví v nich skryté čriepky mojej minulosti, bez toho aby tušil, že ma tým spoznal viac ako ktokoľvek pred tým.
