Hľadím na písmenká na klávesnici a snažím sa nájsť slová.
Poskladať z prachu jediný dostatočne realistický pocit na uchopenie.
Ale slová sa zlievajú s prázdnotou a pointa mi preteká pomedzi prsty.
Pridávam zvuk na sluchátkach so snahou utopiť sa vo vlnovej dĺžke.
Repeat, Repeat, repeat...
Chcem tie tóny odznova, chcem sa znova cítiť mladá, živá, chcem to prežiť znova.
Som nemá, mám vyrezaný jazyk a priehľadné oči.
Nedýcham a nevnímam.
A nesnaž sa ma uchopiť keď sa vytrácam.
Kiežby som to mohla zvaliť na existenčnú krízu, na nekonečný stres, na návaly reality a krutosť života.
Ale jediná kontrolka je vypnutá.
Pocity off, hlava rozptýlená...
Nemám čo povedať, neviem ako to povedať...
Som živé štronzo, kým svet sa točí ďalej.
A chcem kričať, chcem plakať, chcem sa vzdať...
Chcem pozlátené kahance a živé kvety a pokropiť ich slzami.
Chcem tri páry detských topánok a spáliť ich na predmestí.
Chcem svoje astry a odrezať si ruky.
Chcem svoje auto zaviesť do priekopy.
Chcem kladivo a nôž rozsekať všetky fotoalbumy.
Chcem cítiť bolesť, ktorá mi patrí.
Ktorú mi svet ukradol.
Rozbiť svoju sochu a byť voľná z klietky pocitov.
Vyhlasujem verejné pátranie po protilátkach na umlčané zúfalstvo.
Nasaďte mi putá za citovú vraždu a zapnite tú kontrolku...
