sama schúlená v noci.
usporadúvam moje myšlienky,
sústredím sa na osoby a predmety,
no mne už niet pomoci.
sama.
som ako bolestivá rana,
na ktorú každí nadáva.
nadáva a stoná bolesťou.
som vo veci, nie nad vecou.
no stále tu a sama.
som ako stará dáma,
čo v malom obchode čaj predáva
a čaká, kedy nastane jej posledná strana.
táto kniha môže mať veľa koncov.
no ak mi nikto nebude pomocou,
ukončím ju skôr ako sa má,
preto tu stojím s nožom a sama.
som až tak zatratená?
asi som len z cesty zmetená,
no už dlho sa neviem vrátiť späť..
radšej už na otázky nehľadám odpoveď.
no stále ma to zaujíma.
to, prečo je obloha sivá,
prečo sa chopil namiesto vody vína,
prečo sa tak strašne cítim vinná.
kôli tomu som sama?
spôsobila som si toto ja sama?
budem niekedy žiť tak, ako sa má?
bude niekedy v mojej duši viac ako len slama?
nenechajte ma tu samú.
s mojimi pocitmi plnými plaču a hnevu.
s tým, čo mi poplietlo hlavu.
s tým, čo mi nedovolí podľahnúť hladu.
nenechajte ma tu samú.
chcela som len zapadnúť do davu,
ale všetci sa obrátili chrbtom k môjmu stanu.
zabúdajú na mňa, a moju traumu.
je mi jedno koľko ciest prejdete.
dúfam však, že ma tu raz nájdete.
no nie už viac chromú a slabú,
ale pevnú a chladnú.
~vera antares~
