dnes som videla ženu.
mala pekné šaty, za ktorými sa iné ženú.
mali dlhé rukávi a siahali jej do polky stehien.
očividne sa neobzrel len ten jeden.
obzreli sa viacerí,
no on vypadal dosť strašidelne.
keď na ňu pohľad zamieril,
poznal jej postavu až príliš verne.
aký vlastne pocit to prináša?
hľadieť na niekoho až tak, že pohľad cíti,
aj keď to kráľovsky znáša,
vie, že vlk bude vždy sýty.
prináša mu to radosť,
keď na niekoho opĺzlo pozerá?
alebo skôr dravosť
a on sa mení na zviera?
bolo mi divne, keď som skúsila byť tá, čo čumí...
sama som cítila ako mi v hlave duní.
mala krásne vlasy, kučeravé,
musela sa cítiť divne, keďže sa nepoznáme.
preto na mňa patrične zazrela.
vôbec jej to nevyčítam.
prešla popred mňa ako strela,
stále nemám výsledok, ale už si ju nevšímam.
stále neviem, ako sa cítia títo ľudia.
asi, že môžu súdiť, keď sa nudia.
tak, že môžu pozerať, veď zakázané to nie je.
možno sa taký človek práve na tejto básni smeje.
sama som sa pri experimente dobre necítila
a tak, či tak som úlohu nevyriesila.
čo ich k tomu ťahá, aká sila,
že im fantázia nestačila.
vera antares
