Prejsť skúškou ✍️

3. Vypadni!

Začiatok novembra, ulica ČSA

Práve svitalo. Ťažké snehové mračná avšak nedovolili slnku preniknúť a ohriať premrznutú krajinu.
Marek sa pomaly prebúdzal. Ešte ju cítil vedľa seba, no už ho nezaujímala. Záujem opadol potom, čo si to s ňou rozdal a vystriekal sa do gumy. Keby následne nezaspal, už dávno by ju poslal kadeľahšie. Hlupák! hanil sa vstávajúc z „letiska“, ani jej smerom, na jej štíhle telo a oblé krivky, nepozrel. Počul však, ako sa dotyčná zamrvila a prehodila na druhý bok. Istotne čaká, že jej po tej noci v jeho posteli urobí lievance či praženicu na raňajky, no veľmi sa mýli. Dozaista, je prebudená, o čom nepochyboval, lebo vstal bez ohľadu na ňu, hlasno, ako sa len dalo, ešte mu pritom spadol ťažký hrubý telefón spod vankúša na zem – bola to novinka na trhu, vraj sa s ním dá dovolať hocikedy a hocikde –, a tresol s ním o nočný stolík. Len-len, že nezhodil nočnú lampu. Nato so zívaním vstal a pobral sa vykonať potrebu. Keď sa tak stalo, zašiel do kúpeľne prebrať sa studenou vodou. V zrkadle nad umývadlom sa ukázala jeho podlhovastá tvár viac ako tridsať ročného mierne zarasteného muža s modrými očami pod hustým čiernym obočím, nos priemernej šírky i veľkosti nad plnými ružovými perami a čierne vlasy, ktoré mu siahali takmer po plecia. Ich strapatosť mu nerobila ťažkú hlavu. Tak chodil všade. Nadriadený ho síce karhal, ale čo tam po ňom. K civilu, v ktorom chodil k prípadom, sa hodili. Ľudia ho hneď a zaraz neprekukli. Nezistili, že je „tajný“ od kriminálky. Dokonca ho aj ich stav omladzoval a odpútaval pozornosť od jeho pár vrások pod očami. Čím ďalej boli však hlbšie. Čas sa nedá zastaviť. Len čo si začal tvár oplachovať prepustenou ľadovou vodou, započul ten divný zvuk – zvonenie telefónu, na ktoré si nie a nie zvyknúť. Vždy ho trhlo, len čo sa ozval prvý tón. V prvý deň jeho vlastnenia takmer havaroval na svojej vytuningovanej mŕtvolne šedo-hnedej škodovke 120L so zadným krídlom. Teraz sa však narýchlo utrel do bieleho uteráka, prešiel úzkou chodbou svojho jednoizbového bytu po starej mame – ešte jej stopa bola badateľná v podobe starých vyblednutých tapiet po stenách, ktoré nemal čas strhnúť a vymeniť za nové – a cez kuchyňu vošiel do obývačky spojenej so spálňou, ktorú Marek využíval hlavne ako to druhé. I tak bol celé dni preč. Ak nechytal vrahov, vypisoval správy alebo ťahal informácie od informátorov. V lepšom prípade po baroch lovil ženy. Keď mal čas.
„Sucháň, počúvam,“ ozval sa do telefónu, len čo stlačil gombík a priložil si ten divný prístroj k uchu. „Aha. Hm... Dobre. Prídem,“ zahlásil po chvíli počúvania druhej strany a hovor ukončil. „Vypadni!“ nato zrúkol po čiernovláske vykukujúcej spod paplóna v jeho posteli, nestihla ani otvoriť ústa. Vstala a začala sa narýchlo obliekať. Nohavičky, podprsenka, rifle, tričko s dlhým rukávom... Neskôr ju pohľadom vyprevádzal, keď bez slova prešla popri ňom, obula sa do čiernych vysokých čižiem a z vešiaka v chodbe si zvesila tmavú teplú páperovú vetrovku. Potom tresli vchodové dvere a on osamel. Zazlievať mu nemala čo. Nič jej nesľúbil. Len sex. A že sa jej mokrej mušličke riadne povenoval! Ihneď za tým, aj keď mŕtvola už neutečie, začal obliekať aj seba. Nahý predsa na miesto činu nemôže ísť! Alebo predsa?