Tri dni pred dvadsiatym piatym novembrom 1998, sídlisko „Západ“, Brezno
„Drž sa!“ to boli posledné Michalove slová adresované v to chladné ráno smerom k Zuzane, keď sa lúčili na zasneženom chodníku pred osemposchodovým panelákom cestou do školy. Tak robili v posledné mesiace vždy. Bol to ich zvyk. On klasicky šiel, no v poslednej dobe skôr nešiel, svojim smerom na neďalekú zastávku – musel stihnúť spoj na niekoľko kilometrov vzdialené učilište –, ona šla iným, smerom k základnej škole asi dvadsať minút na pešo od domu. Tieto dve slová ale Michal nikdy pri rozlúčke nepoužil. Dnes to bolo iné. Nechcel povedať len „obyčajné“: „Ahoj.“ Mali vyjadrovať všetko, čo nemohol nahlas vysloviť či gestá ako objatie prejavujúce najhlbší cit. A ako by to rád urobil, lenže by sa prezradil, a Zuzana by šla žalovať rodičom alebo by sa ho snažila od plánovanej „akcie“ prehovoriť. No cesty späť nebolo. Nie v jeho prípade. Bolo príliš neskoro. Prehral...
Sestra sa na neho zapozerala spoza hrubých skiel okuliarí – „popolníkov“ –, a párkrát si ho premerala svojimi svetlohnedými očami. „Aj ty. Ahoj,“ šepla len, viac nepovedala.
Michal na výraze Zuzany videl, že jej to celé nejde do hlavy, no spovedať ho nezačala. A možno by aj, keby bola staršia a mala viac odvahy i rozumu či skúseností, a možno keby mali lepší vzťah a nie len od začiatku minulého školského roka... keby... Takto len na neho mlčky pozerala ešte nejaký okamih, no napokon sa obrátila a pobrala sa do školy, pretože nechcela meškať. Ona bola taká – dochvíľna a zodpovedná. Na trinásťročné dievča celkom slušný základ do života. Michal sestru nechápal, on by chodil pre takých spolužiakov, akých mala ona, poza školu. Šikana celej triedy na jej adresu – okrem pár svetlých výnimiek – trvá už tri roky. Ako toto mohla vydržať?! Nedávno sa mu s tým zdôverila. Keď sa dozvedel, že strojcami sú aj chalani, s ktorými sa kamarátil, takmer vyskočil z kože. Ona ho však zastavila. Vraj si z nich už nič nerobí. Jasné! Akoby podobné nezažil! uletel mysľou k svojim starostiam. A vtedy ju videl poslednýkrát. Ako poslednú z rodiny. Ako jedinú, s ktorou sa slovne „rozlúčil“. Ešte raz sa za ňou pozrel, potešil sa pohľadom na jej pod zadok dlhé svetlohnedé vlasy od mala sa krútiace do nepravidelných vĺn a kde-tu do kučier, zhlboka sa nadýchol a...
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Prejsť skúškou ✍️
AksiyonPíše sa rok 1998. Mladík Michal pred rokom nastúpil na učilište. Šikana však striehne na každom kroku, zjaví sa skôr, ako by si prial. Čo spraví, aby jej čelil? Rozhodnutie, ktoré jedného dňa učiní, ale nezasiahne len jeho... Poručík Marek Sucháň...