Prejsť skúškou ✍️

Prológ

Tri dni pred dvadsiatym piatym novembrom 1998, sídlisko „Západ“, Brezno

„Drž sa!“ to boli posledné Michalove slová adresované v to chladné ráno smerom k Zuzane, keď sa lúčili na zasneženom chodníku pred osemposchodovým panelákom cestou do školy. Tak robili v posledné mesiace vždy. Bol to ich zvyk. On klasicky šiel, no v poslednej dobe skôr nešiel, svojim smerom na neďalekú zastávku – musel stihnúť spoj na niekoľko kilometrov vzdialené učilište –, ona šla iným, smerom k základnej škole asi dvadsať minút na pešo od domu. Tieto dve slová ale Michal nikdy pri rozlúčke nepoužil. Dnes to bolo iné. Nechcel povedať len „obyčajné“: „Ahoj.“ Mali vyjadrovať všetko, čo nemohol nahlas vysloviť či gestá ako objatie prejavujúce najhlbší cit. A ako by to rád urobil, lenže by sa prezradil, a Zuzana by šla žalovať rodičom alebo by sa ho snažila od plánovanej „akcie“ prehovoriť. No cesty späť nebolo. Nie v jeho prípade. Bolo príliš neskoro. Prehral...
Sestra sa na neho zapozerala spoza hrubých skiel okuliarí – „popolníkov“ –, a párkrát si ho premerala svojimi svetlohnedými očami. „Aj ty. Ahoj,“ šepla len, viac nepovedala.
Michal na výraze Zuzany videl, že jej to celé nejde do hlavy, no spovedať ho nezačala. A možno by aj, keby bola staršia a mala viac odvahy i rozumu či skúseností, a možno keby mali lepší vzťah a nie len od začiatku minulého školského roka... keby... Takto len na neho mlčky pozerala ešte nejaký okamih, no napokon sa obrátila a pobrala sa do školy, pretože nechcela meškať. Ona bola taká – dochvíľna a zodpovedná. Na trinásťročné dievča celkom slušný základ do života. Michal sestru nechápal, on by chodil pre takých spolužiakov, akých mala ona, poza školu. Šikana celej triedy na jej adresu – okrem pár svetlých výnimiek – trvá už tri roky. Ako toto mohla vydržať?! Nedávno sa mu s tým zdôverila. Keď sa dozvedel, že strojcami sú aj chalani, s ktorými sa kamarátil, takmer vyskočil z kože. Ona ho však zastavila. Vraj si z nich už nič nerobí. Jasné! Akoby podobné nezažil! uletel mysľou k svojim starostiam. A vtedy ju videl poslednýkrát. Ako poslednú z rodiny. Ako jedinú, s ktorou sa slovne „rozlúčil“. Ešte raz sa za ňou pozrel, potešil sa pohľadom na jej pod zadok dlhé svetlohnedé vlasy od mala sa krútiace do nepravidelných vĺn a kde-tu do kučier, zhlboka sa nadýchol a...