Prejsť skúškou ✍️

1. Ako ovce

Rok predtým, polovica októbra

Svitol nový deň. Nové učivá, úlohy, no zato stará trieda, tie isté tváre, tá istá lavica, tabuľa, učitelia... Tá istá prezývka. Už druhý rok. Och, ako jej to ide na nervy!
„Aha, Nelinka je tu!" vykríkne ktorýsi spolužiak, len čo Zuzanu zazrel, ostatní sa s radosťou k nemu pridávajú, iní sa tvária, že nič nepočujú, len málo ich napomenie, ak vôbec, a možno len potichu v sebe - zrejme nechcú byť „čiernou ovcou" spolu s ňou. Aj cez hodinu sa často ozýva toto meno triedou. Učitelia to neriešia, nevedia, čo to znamená. Netušia, koho tým dotyčná osoba, osoby myslia. Alebo možno aj hej, len neriešia. Šikana predsa na ich škole neexistuje! Poprípade Bupi - ako značka detského mydla v momentálne otrepanej reklame. Ona sa tak nevolá! zúri Zuzana v duchu. Nik nemá právo jej tak vravieť! Nemôže predsa za to, že má pokožku hebkú ako detský zadok. A nie je ešte dieťaťom? Veď má, tak ako väčšina, len dvanásť rokov. Nevybrala si byť chudá ako lata, bez pŕs - a to jedla niekedy aj za dvoch -, ani od narodenia škúliť a nosiť okuliare. Och, „Lata"! Ďalšia jej prezývka, keď spolužiakov prestali baviť tie jej dve „mená". Jej skutočné snáď už ani nevedia. Niekedy - aspoň jednu prestávku i cez hodinu - mala pokoj. Nik sa do nej nenavážal. Bol to čas jej „šťastia". Dokonca si naivne myslela, že s tým prestanú, že ich to omrzelo, avšak ďalšia prestávka ukázala opak. Zabŕdali do nej ešte viac. Ako ovce - aj tie sú múdrejšie - sa dali takmer všetci viesť pár vlkmi, medzi ktorými boli aj dievčatá, ak nie na ich čele. Kravy - aj to je urážka tých hospodárskych zvierat -, nie dievčatá! Kravy, ktoré si o sebe myslia, len preto, že mali už možno aj rok prsia ako dospelé ženy, majú pekné tváričky a ockov podnikateľov s kopou prachov, že sú niečo viac. Že majú právo urážať druhého človeka. No nemajú. Nikto nemá. To vie aj Zuzana a preto to nikdy nerobila. Nedovolilo by jej to svedomie. Je plachá, tichá, hanblivá. Otcom vychovaná pomáhať, neubližovať. Po škole sa najradšej zavrie do spálne - v dvojizbovom byte ani vlastnú izbu mať nemôže - sadne na zem k svojej posteli a číta si knihu. Uteká do svojich svetov, kde nie sú tí, čo jej ubližujú, kde nie je matka, ktorá ju i s bratom pre všetko bije hlava-nehlava, keď má tie svoje „stavy" zúrivosti, kde je ona hlavná hrdinka, princezná, šľachtičná... Raz chce byť spisovateľkou a napíšať príbeh, na ktorý svet nezabudne. Možno napíše o tých tupcoch, ktorí ju šikanujú... Možno napíše o svojej najlepšej kamarátke a spolužiačke Monike, ktorá sa nedala zlanáriť, aby jej ubližovala spolu s ostatnými. Aj druhá spolužiačka - Katarína bola taká, no tá viac prelietavá. Raz so Zuzanou držala, raz nie. Asi ako sa vyspala.
„Bože, že ich to ešte baví! Kreténi!" ozvala sa Monika v dnešné ráno, keď si Zuzana k nej sadla do lavice pod spŕškou urážok, len čo sa zjavila v triede po príchode do školy.
„Asi baví..." šepla Zuzana viac pre seba ako Monike. Voči hlúposti spolužiakov bola bezbranná. Čo mala viac povedať? Že sa nedávno chcela zabiť? Že chcela skočiť zo šiesteho poschodia a ukončiť svoje trápenie? Len ich pes, plemena Zlatý retríver, ju zachránil. Keď stála pri otvorenom okne a už-už chcela vystúpiť na parapetu a skočiť, Aaron k nej podišiel a zaskučal jej pri nohách. Zachránil ju. Netušila prečo. Nestála predsa za nič. Precitla z tranzu a hodila sa mu okolo krku. Ten pre mnohých „iba" pes mal viac rozumu ako poniektorí ľudia. Darmo. Je to skutočne najlepší priateľ človeka. Nesúdi. Nevysmieva sa. Má nás rád, takých akí sme.