*Rozhovor pri stole sa postupne stáčal k detailom zajtrajšieho závodu. Chalani sa medzi sebou doťahovali, kto bude rýchlejší a kto má najlepšiu techniku.
Paťo len sledoval celú tú energiu a s úškrnom si premeriaval všetkých okolo stola.
No práve v tej chvíli, keď napätie vrcholilo a každý bol ponorený do plánov na zajtrajšok, zazvonil zvonček.
**Naty (s nadšením):** „Pizza je tu!“
Všetci sa rýchlo postavili od stola a vyrazili ku dverám. Ja som sa ponúkla, že ju vyzdvihnem, a tak som zamierila ku dverám s Paťom za chrbtom, zatiaľ čo ostatní pripravovali miesto na jedlo.
Keď sme sa vrátili späť s pizzami v rukách, Dano sa na mňa znovu pozrel a ja som sa neubránila úsmevu. Bol naozaj neodolateľný, hoci sa o to ani nesnažil. Jeho pohľad ma vždy zmiatol – bol sebaistý, ale aj trochu tajomný.
Paťo (pozerajúc na všetkých): „Tak čo, dnes večer dáme oddych. Pozeráme film?“
Všetci okamžite súhlasili, a keď sme pizzu rozložili na stôl, začali sme debatovať o tom, čo by sme si mohli pozrieť.
Naty (nadšene): „Čo tak horor?!“
Chalani sa tomu nápadu nebránili, hoci niektorí si trochu frflali, že by radšej niečo iné, no nakoniec to všetci odsúhlasili.
Po krátkej diskusii sme vybrali klasický hororový film, ktorý nás mal udržať v napätí.
S pizzou v rukách sme sa presunuli do obývačky. Chalani sa rozložili po gauči, zatiaľ čo ja a Naty sme si sadli na jedno z voľných miest na zemi pri stole.
Dano sa na chvíľu zdvihol a sadol si kúsok odo mňa, ale tak, aby sme mali medzi sebou len minimálny priestor. Cítila som jeho prítomnosť viac, než by som chcela.
Dano (hravo, polohlasne): „Dúfam, že sa nezľakneš.“
Zasmiala som sa a pozrela na neho, pričom som sa mu pozrela priamo do očí.
Nikol (s úsmevom): „Neboj sa, zvládnem to.“
Začali sme pozerať film a atmosféra sa pomaly menila. Hoci bol film plný strašidelných momentov, medzi nami v miestnosti sa dalo cítiť napätie – ale tentokrát to nebolo zo strachu, ale z toho, čo sa dialo medzi nami.
S každým strašidelným momentom sa Naty pritisla bližšie k Paťovi, a ja som sa nevedome tiež ocitla bližšie k Danovi. Ani som si nevšimla, ako sme sa k sebe pomaly približovali, ale keď som sa otočila, zistila som, že jeho rameno je už takmer pri mne.
Zrazu prišla jedna z tých strašidelných scén, kde všetci vyleteli od prekvapenia. Naty vykríkla a schovala sa Paťovi do ramena, zatiaľ čo ja som sa len zhlboka nadýchla. Dano sa ku mne naklonil, s úsmevom pozorujúc moju reakciu.
Dano (potichu, aby nás nikto nepočul): „Ty sa nebojíš?“
Nikol (s miernym smiechom):„Ani nie. Ty áno?“
Dano: „Možno trochu... Ale určite by som ťa ochránil.“
Jeho hravý tón ma rozosmial, ale v tej chvíli som cítila, ako sa medzi nami napätie ešte viac zvyšuje. Zrazu mi nešlo ani tak o film, ale o tú atmosféru, ktorá medzi nami vznikala. Film plynul ďalej, no moja myseľ bola úplne inde – pri ňom a tom, čo sa medzi nami odohrávalo.
Medzitým som si všimla, že aj Naty a Paťo boli čoraz bližšie k sebe, a zdalo sa, že aj medzi nimi sa niečo deje. Hneď ako budem sňou o všetkom si povieme. Chalani ešte stále pozerali film, no ja som si bola istá, že dnešná noc bude o niečom viac než len o horore.
---
Film sa blížil ku koncu, a zatiaľ čo obrazovka ešte stále hrala posledné scény, väčšina z nás už bola viac ponorená do vlastných myšlienok než do deja. Po tom všetkom smiechu a strašidelných momentoch bola miestnosť plná tichej, ale hustej atmosféry.
Paťo (s úškrnom): „Tak čo, chalani, ideme spať? Zajtra nás čaká náročný deň.“
Všetci súhlasili. Chalani sa začali zberať, roztiahli pohovku, aby si spravili miesto na spanie, a dievčatá sa presunuli do izby. Naty sa na mňa pozrela s provokatívnym úsmevom, keď sme zbierali prázdne krabice od pizze.
Naty (ticho, so záujmom): „Všimla som si, ako sa na teba Dano díval. A ty na neho. Zajtra to bude ešte zaujímavejšie, nemyslíš?“
Zasmiala som sa a len pokrčila ramenami, no pravda bola, že som to cítila rovnako. Cítila som tú jemnú nervozitu a vzrušenie v bruchu, ktoré som si nechcela priznať. „Uvidíme, čo bude,“ odpovedala som ticho, no moje myšlienky sa stále točili okolo Dana.
Po chvíli sme všetko zbalili a chystali sa ísť hore, keď som sa zastavila pri dverách obývačky.
Ešte predtým, než som stihla ísť hore za Naty, objavil sa predo mnou Dano. Bol ticho, jeho postava sa opierala o rám dverí a jeho pohľad ma nespúšťal z očí.
Dano (s jemným úsmevom):„Nikol, chcel som ti ešte raz povedať, že ten nápad s traťou bol naozaj skvelý. Zajtra to bude bomba.“
Srdce mi začalo biť trochu rýchlejšie. „Ďakujem, som rada, že sa ti to páči,“odpovedala som a dúfala, že sa mi v hlase nezjaví žiadne trasenie.
No Dano tam stál, pozrel sa na mňa trochu inak – viac než len obyčajne.
Chvíľu bolo medzi nami ticho, len jeho prítomnosť vypĺňala vzduch okolo nás.
Urobil malý krok ku mne, len o kúsok bližšie, a jemne naklonil hlavu, akoby sa snažil odhadnúť, čo sa mi odohráva v hlave.
Dano (jemne): „Nikol, ... užívaš si tento víkend?“
Nevedela som, čo tým presne myslí, ale bolo jasné, že nejde len o preteky alebo motorky. Pozeral sa na mňa s intenzitou, ktorú som predtým nevidela, a ja som cítila, že ma to k nemu ťahá.
Nikol (trochu nesmelo):„Je to super. Som rada, že ste prišli...“
Zrazu som cítila, ako sa moje nohy pohli samé, keď som spravila krok k nemu, pričom medzi nami ostala už len minimálna vzdialenosť.
Na chvíľu sme tam stáli, dívajúc sa jeden na druhého, akoby sme obaja čakali, kto urobí ďalší krok.
A potom ho urobil on. Jemne mi položil ruku na rameno....
