Myšlienky zaspali v objatí citov

Oranžová, nepopáľ sa

Keď svet máš sivý a dušu plnú básne,

Oranžová ťa pozve, nesmelo, no krásne.

Varuje ťa: nepopáľ sa

Keď hľadíš do plameňov, zradných mocných, kolísok moci

Keď vezmeš do rúk listy jesene, už vychladnuté

Ako keď tá oranžová so západom slnka uteká.

V plápoloch Promeotovho daru blčí,

Všetci vieme že ona len krátko zahorí

Oranžová – vábivá farba padajúcich svetov,

ako list, čo sa lúči v náručí vetrov,

Možno nie je oranžová vôbec farba pre mňa,

lebo kde je oheň, tam je aj tma bez dňa.

Tam som aj ja, bez seba.

V jablkách zhnitých, v listoch, čo víchrica odfúkne,

je oranžová skrytá, tam sa vždy nájde, vždy vkĺzne, len tak – potichu – že sa nám to zdá až smiešne.

Oranžová ako plameň, čo horí a hneď zhasne,

ako nádych, čo v pľúcach navždy uhasne.

Je to len tieň svetla, čo chce byť pravdou,

A keď nás prekvapí, akurát za srdce chytí nás pazúrom, beštiou chladnou

Je farbou prehier a výhier, čo zabolia,

Ako tá trpká vôňa hokkaida, ktoré chutí, láka

Tých, čo veria v svetlo, im do náručia tiekla.

A už sa ukázala, teraz je znova čas zababušiť sa.

Je v mihotavom svetle sviečok v kúte,

Je ako pomaranč – šťavnatý klam,

zvonka sladký, no v duši nám zanechá šram.

A skoro každý je len kyslý

No nájdeš medzi nimi aj ten sladký?

S obalom vždy pokrýva sa

Masky horké, vyzlečiem ťa?

Čo v sebe skrýva, kto vie? a prečo nevraví?

Tá istá šťava, čo nás sladko otrávi.

Kto hovorí, že je to farba tepla a svetla?

Možno ešte prázdnota v nej nedokvitla.

V spánkoch, čo horia,

v mihnutí oblakov, čo nám v duši hory zboria.

Oranžová sa mieša so špinou, so zeminou, s tvojím srdcom.

Pretože nie je čistá.

Vždy má v sebe kúsok špiny. Kúsok tmy.

Ako tá čo ti rozžiari tvár, vo svetle plameňa ukrytá

ale popáli ti ruky, zanechá pľuzgiere.

Koho poprosíš o medicínu na liečenie?

Farba, ktorá rozbije každý sen.

A predsa sme ju našli v západoch, v pohasnutých slnka lúčoch.

No kto tvrdí, že oranžová hreje?

Je to teplo zhasínania.

Teplo večného rozlúčenia,

Chladnejšie než si trúfaš odhadovať

Také, čo ti prejde po pokožke, pichne ťa a zmizne, bez súcitu

Zostane len trpká vôňa spáleného pomaranču

Oranžová je tvár, ktorú ukazuje smrť, keď si oblečie život,

Keď sa nádej ešte na sekundu zapáli

a potom zhasne. A to Navždy.

Oranžová je kúsočkami padajúceho slnka,

Plod, čo hnije pod stromom.

Sladký, kým sa nerozleje,

Kým jeho dužina neprepadne bohom

Chcela si oranžovú?

Pozri sa na svoje prsty, dotkli sa ma,

Popálila si sa.

Dotkla si sa prekliateho diabla

Pozri na popol.

Tam si ju nájdeš – farbu ticha, farbu prachu,

ktorý rozfúka vietor, farbu nenávratna.

na mňa nepozeraj, ja ju už nemám.

No stále sa skrýva v žeravých uhlíkoch na konci vatry

nájdeš ju v táboriskách v lese, odtiahnutú do nekonečna

Čo pre listy asi znamená táto farba, ak nie poslednú šancu zažiariť, kým neutečú do novembrového hnilobného pekla?

Prečo nás oranžová láka?

Oranžová, farba túžby na konci leta,

čo sa šplhá po nebi, v línii medi dňa a noci

je ako zbohom v nežných tónoch tepla,

keď slnko šepne, s tichom lúči.

V plodoch, čo čakajú na posledné hryznutie,

v dužine plnej sladkej trpkosti.

A v plameni, čo horí, no potichu slabne,

keď spáli svoje sny a rozplynie sa v horkosti.

Oranžová, to je odtieň, čo nás preklína.

Je sladkosť zrelého ovocia,

čo v sebe nosí náznak hniloby.

Pretože všetko krásne má v sebe už koniec, vyzeraný do šupky mandarínky

aj keď voňavá, stojí na okraji prázdnoty.

Oranžová je farba, ktorá odchádza,

Oranžová je váhanie –

či byť plameňom, hurikánom, čo pohltí všetko,

alebo len iskrou, čo vyhasne ticho,

A možno ani sama oranžová nevie, čo chce

A možno ju vťahuje temnota,

Lebo oranžová nevie, kam patrí

či do rúk rána, alebo prázdnych svetiel noci.

Alebo či je len lampa, čo bliká na pokraji síl,

je to posledný lúč slnka, čo nám chce ešte čosi povedať,

ale pred úsvitom stratí reč, ako má teraz prehovoriť?.

Prišla oranžová, zatrpknutá, kyslá, plameňmi doráňaná

Vravím ti, nepopáľ sa

Ale ty ma aj tak nikdy nepočúvaš.