Myšlienky zaspali v objatí citov

Viac než len tieň

Si viac než len tieň, čo sa za tebou vlečie,

prenasledujúc ťa ticho, ako dávno zabudnutý sen.

pútnik, ktorý stratil kompas medzi vlastnými myšlienkami.

No, život je len boj, čo sa nikdy nekončí.

Každá sekunda, každé rozhodnutie,

ako črepiny rozbitého skla, ktorými kráčam bosá

A predsa, hoci krvácajú moje chodidlá,

pokračujem v ceste —

pretože to je všetko, všečičko

čo mi napokon ostalo.

Hľadala som odpovede tam, kde sa ukrývali iba otázky.

Čo je zmysel života, ak nie večné hľadanie niečoho,

ako keby ti pripomínal, že nič, čo robíš,

nemá význam skutočný.

Si viac než len tieň,

viac než prázdnota, ktorá v tebe zíva,

no každým dňom sa zdá, 

že topíš  sa

Žiješ, aby si pochopila niečo,

ale nikdy nebudeš schopná uchopiť to

Pocity, tie sú voľné ako vtáci,

no ty ja zakliata, pripútaná k zemi,

Bojujem, hoci viem, že každý boj mi berie kúsok duše.

Ale kto by sa vzdal, keď ešte cíti v hrudi

posledné záchvevy nádeje,

A strach? Možno áno, veď kto by sa nebál nekonečna?

Ale nie je práve strach tým, čo nás poháňa vpred?

Krvou, potom a slzami platíš za nekonečno,

No len čo vzlietneš, padáš do hlbín, studených a temných.

Tvoja myseľ je tvoj jediný limit, vieš to, však?

Ostávaš sama, ako duch v prázdnych uličkách,

Túžim po zakázanom ovocí, veď to najlepšie chutí,

Pýtajú sa ma ako sa mám,

A ja len vždy týmto slovami reagujem: 

Ako pac-man ako duch hladný prázdny nenásytný

čo vždy hltá tento svet bez farieb, túto noc bez hviezd

Kroky na ceste, ktorú nik nepozná,

krvavé stopy zanechávam, no nik ich nevidí.

„Prečo so sebou nesieš úsmev ako kormidlo?"

Ja len pokrčím ramená.

V očiach druhých zanikám,

ako tieň, čo sa stráca v lúčoch polnočného slnka.

Bojíš sa? Alebo si sa už dávno vzdala?

Niekde tam, v mojich myšlienkach, žije odpoveď,

ale nie tá, ktorú by som čakala,

je to odpoveď, ktorá nevyžaduje slová,

len ticho, ktoré som v sebe doteraz nepočula.

Ale kto ti povedal, že pravda je tichá?

Že tieň je tvoja jediná tvár?

Letieť vysoko znamená padnúť, to už vieš. 

Ta načo sa tlačiť k výškam? Čo hľadám? Možno len ďalší pád, ďalší dôvod krvácať

Veď nekonečno neprišlo bez bolesti, iba cez ňu sa zrodilo

ako ty sa v jeden slnečný deň oživíš

a už nebudeš zmiešané signály dostávať

hra sa skončí až keď prestaneš hrať.

tvoj svet má farby,

len sa ich musíš naučiť vidieť.

A keď sa raz ocitneš na vrchole,

už nebudeš hľadať ďalší pád,

budeš hľadať výhľad,

a objavíš v ňom krásu toho, čo si prešla.

lebo v boji za nekonečno je tvoja duša nesmrteľná.

Kým hodiny tikajú a piesok sa presýpa,

Vravíš si, že bojovať musíš, hoci ťa to ničí a predsa

Si viac než len tieň, čo za tebou vlečie,

Si viac než len prázdny duch, hladný po niečom, čo neexistuje.

Kto vlastne si? To sa už nikdy nedozvieš.

Ale prečo by ti to malo brániť v páde,

Keď vietor tvoje krídla do nekonečných temnôt nesie,

A ty vieš, že si viac než len tieň.

ktorý povstane v ten najčernejší deň

Pretože v temnote, keď hviezdy zhasnú,

a svet sa stane iba zábleskom,

v tej chvíli, možno zistíš pravdu

že bolesť bola tvojím svetlom.