4.kapitola

143 15 2
                                    

Zazvonil mu mobil. Vytiahol z vrecka iphone. Martin hovor zrušil. Keď som sa opýtala kto volal odpovedal "nikto." Chvíľu bolo trápne ticho. Čo som si mala o tomto všetkom myslieť? Nevedela som.

Zasmial sa a pokračoval, "odprevadím ťa domov Sofi?" pokrútila som v myšlienke hlavou na znak súhlasu.

"Okej moje," postavil sa a pomohol mi vstať.

Preplietli sme si prsty a vykročili sme ruka v ruke k môjmu domu. Kráčali sme ulicami vedľa seba ruka v ruke. Cesta bola ako ďaleké more bez dohľadu ibaže bola pokrytá nízkymi domami navôkol obidvoch strán. Na ulici nebolo ani živej duše. A čo keby aj boli?  Nech vidia ako sa milujeme. Tí čo karhajú a nevnímajú to, ako ľuďom lámu srdce.

Keď sme sa už približovali k domu odvážila som sa ho spýtať, "prečo mi tajíš toľko vecí?" za jedno som sa to spýtala, aby rozhovor nestál a za druhé preto že som to strašne túžila vedieť. "Pre tvoje dobro moja, ale vedz že jedného dňa ti všetko do podrobna poviem", odpovedal a dal mi bozk na rozlúčku,

"Večer si popíšeme len si musím ešte niečo vybaviť" pobral sa preč. Zakývali sme si. Ešte som ho pozorovala ako zatočil do vedľajšej ulice. Keď odbočil do druhej ulice rozhodla som sa ho sledovať. Podbehla som a sliedila za ním len pár metrov.

Vždy som sa skryla keď som tušila že sa otočí. Našťastie si ma nevšimol čo bolo dobré znamenie pre mňa. Míňali sa ulice, strácali sa domy čo mi boli aspoň trochu známe. Kráčal ani nie pomalým a ani nie rýchlym krokom. Takým primeraným.

Zrazu zastal pred nejakou neobývanou budovou. Túto ulicu som tak dobre nepoznala keďže bola o asi šesť ulíc vzdialená. Podľa mojej ulice sa zdala táto ako nejaké smetisko. Miesto o ktoré nie je záujem, čo sa zanedbáva.

Zaostrila som zrak skrytá za tujou. Jej vôňa sa mi zaryla do nosa. Šťeklilo ma to. Rovnaké nám rástli okolo plotu. Martin zaklopal na dvere. Uprela som zrak.

Nečakaný zvratМесто, где живут истории. Откройте их для себя