15.kapitola

57 8 0
                                    

Opatrne som začala odomykať zámku na dverách. Nebolo však treba, boli už otvorené. Pomaly som vošla dnu. Zobula som sa a sveter si prevesila na vešiak.

"Mami?", položila som otázku, na ktorú som čakala odpoveď.

"Sofia? Kde si bola preboha?", hrozne sa mi uľavilo keď som počula jej hlas. Opýtavo na mňa hľadela keď som prišla k nej do kuchyne. Práve varila špagety. Mamička varí. Milujem jedlá od nej. Moja šéfkuchárka.

"Prespala som u spolužiačky mami...nehnevaj sa" musela som klamať.

"Toto sa robí Sofia? Vieš ako som sa bála o teba? Už mi to nikdy prosím ťa nesprav. Vieš dobre, že ja ti vyhoviem skoro vo všetkom...takže nabudúce mi to prosím oznám."

"Ja viem bolo to odo mňa škaredé. Už nikdy viac mami," usmiala sa na mňa a išla som jej pomôcť prestrieť. O pár minút už bolo jedlo hotové.

"Mami výborné ako vždy...lepšie som nejedla."

"Nepreháňaj prosím, ak chceš daj si ešte."

"Nie ďakujem mami...som plná."

Išla som dať taniere do umývačky. Mama už išla do obývačky. Niekto však zazvonil. Bolo päť hodín. Mama chcela otvoriť, no predbehla som ju. Usmiala som sa na ňu.

"Čakáš niekoho mami?", pozrela na mňa rovnakým opýtavým pohľadom.

Prešla do obývačky. Pozrela som sa cez kukátko. Zostala som zarazená. Za dverami stal Daniel? Otvoriť alebo nie? Mama sedela na gauči v obývačke a zapla televízor. Prelínali sa vo mne pocity. Jeden pocit ma tlačil aby som ho len tak nechala stať pre dverami a ten druhý mu odpustiť. Dlho som premýšľala. Nakoniec som otvorila.

"Choď tam odkiaľ si prišiel. Nechcem ťa vidieť už nikdy. Vypadni!!!", zakričala som na neho.

Pozrel sa mi do očí. Jeho previnilý pohľad ma zdesil.

"Sofia...", v jeho hlase znela bolesť ale ani náznak strachu.Pozrela som sa na podlahu. Krv? Po jeho ruke sa skĺzali kvapôčky krvi pomaly ako dážď a nechávali za sebou červené cestičky.

"Daniel čo sa preboha stalo?", zdesenie zistiť, že mi na ňom tak moc záleží ma vzalo, prepadla som panike.

"Sofia prosím odpusť mi. Nie som a nikdy nebudem ako oni. Neskoro som pochopil ako veľmi ťa ľúbim. Prosím odpusť nech aspoň odídem s dobrým svedomím a nech môžem rozmýšľať o čo som prišiel..."

Nečakaný zvratDonde viven las historias. Descúbrelo ahora