elements [SK]

prologue

Tma. Tiché pravidelné kvapkanie a tlmené pípanie akejsi mašiny. A bolesť.

Mal vysilené celé telo. Zvnútra ho pálilo, akoby mal všetky orgány v ohni. Nohy si poriadne ani necítil, bol si istý, že nimi nepohol už niekoľko týždňov.

Po čele mu stekala kvapka potu - chcel sa k nej načiahnuť, aby si ju zotrel, no zastavil ho pevný remeň omotaný okolo jeho zápästí, ktorý okamžite vyslal pálčivú bolesť do jeho rán spôsobeným neprestajným mykaním, keď sa snažil vyslobodiť.

Otvoril oči. Sedel v tmavej miestnosti, ale cítil, že tam nie je sám. Srdce sa mu rozbúchalo silnejšie, tak, že si bol istý, že ktokoľvek tam s ním bol, ho musel počuť. Keď si jeho oči privykli na tmu, opatrne obrátil hlavu do strany, hľadajúc svojho spoločníka. Vtedy si uvedomil, že nie je len jeden, ale rovno traja, a všetci sú priviazaní ku stoličke rovnako, ako on, pričom na spánkoch a rukách majú pripojené akési kábliky. Nato si všimol, že rovnaké biele hadičky vedú aj z jeho tela.

Panebože, kde to je?!

"Vidím, že si sa zobudil," ozval sa zamatový hlas kdesi z reproduktora.

Ed rázne otvoril oči a prudko sa posadil.

Poobzeral sa, no izba, v ktorej bol, mu nebola známa. Mala biele steny, bielu dlážku, aj okenný rám bol biely a takisto obliečky postele, v ktorej ležal. Vyzerala ako nemocničná izba. Nevedel si však spomenúť na dôvod, prečo by mal byť v nemocnici. Nejako si nevedel spomenúť na nič a akonáhle sa o to pokúsil, do spánkov mu vystrelila bolesť.

V izbe bol sám, druhá posteľ, len pár metrov vzdialená od tej jeho bola čistá a prázdna, teda v nej zrejme nikto nespával. Opatrne sa mu podarilo postaviť na nohy. Aj tie ho boleli, rovnako ako zvyšok tela, no dokázal prejsť pár krokov, ktoré ho delili od dverí. Potiahol a na chvíľu bol presvedčený, že sa nič nestane, že dvere budú zamknuté. Tie sa však potichu otvorili a odhalili kúsok chodby za nimi. Vyšiel, pozrel najprv doprava, potom doľava. Teraz si už bol istý, že bol v nemocnici, dlhú chodbu totiž lemovali dvere a na jej konci boli ďalšie, presklené, za ktorými však toho veľa nevidel.

Snažil sa rozpamätať sa, spomenúť si na čokoľvek - prečo tam je, ako sa tam dostal, čo bolo predtým, než sa ocitol v nemocnici... no znova ho ovládla bolesť, tentoraz silnejšia, než predtým, akoby mu ktosi nožom rezal lebku. Zdalo sa, že čím viac sa snažil vyvolať si nejaké spomienky, tým ostrejšie ho bolela hlava.

Vykročil teda po dlhej chodbe. Nebol si istý, o čo sa pokúša, či chce ujsť, alebo nájsť nejaké autority. Vedel len, že je zmätený, že ani poriadne nevie, kto je a má chuť kričať. Nato zo vzdialenejšieho konca chodby začul približovať sa dva páry nôh a hlboký hlas, ako vraví: "...nebude pamätať. Poviete mu, čo musíte."

Vedel, že každú chvíľu zahnú za roh a načapú ho in flagranti, a jeho prvý inštinkt bol schovať sa. Rozbehol sa k najbližším dverám, stisol kľučku a vpadol dnu.

Automaticky pritisol ucho na dvere a počúval, ako sa hlasy aj kroky približovali a prešli popri dverách, no našťastie nezastali a pokračovali chodbou ďalej. Až potom si uvedomil, že vlastne ani nevie, kam to vošiel.

Obrátil sa a zistil, že je v izbe navlas rovnakej ako tá, v ktorej sa pred malou chvíľou prebudil. Rovnaké biele steny, dlážka aj obliečky. Pod nimi na posteli takisto natretej nabielo ležala nejaká postava. Otočená mu bola chrbtom, takže jej nevidel do tváre, spod prikrývky vytŕčala len štica tmavohnedých kučeravých vlasov. Človek, ktorému patrila, zrejme spal, aspoň si to Ed myslel. Nebol si istý, či si to má overiť alebo vyjsť späť na chodbu a riskovať, že ho chytia. Nájdu ho však tak či tak, to vedel určite. Nemal sa kde schovať.