elements [SK]

one

Napriek tomu, že šedivý profesor s okuliarmi na nose stojaci pri tabuli rečnil možno päť minút, Edovi to pripadalo ako celá večnosť. Možno to bolo tým, že učiteľ rozprával o kvadratických rovniciach a zakaždým, keď sa odmlčal aby sa nadýchol, ťukol prstom do tabule. Tam sa priamo v strede črtala jedna rovnica napísaná bielou kriedou, ktorá zrejme mala slúžiť ako príklad, no on tam videl len niekoľko čísel a písmenok, ktoré mu veľmi nedávali zmysel. Radšej teda sklopil zrak späť k svojmu notesu, opäť vzal medzi prsty ceruzku a pokračoval v kresbe, ktorá vznikala na okraji papiera.

"Pst," počul za sebou akýsi sykot, no nepredpokladal, že sa dotyčný snažil získať práve jeho pozornosť, preto sa ani neotáčal. Odkedy pred pár mesiacmi nastúpil na túto školu, každým dňom sa učil byť viac a viac nenápadným, až sa z toho stal jeho koníček. Bez akýchkoľvek spomienok a vedomostí o sebe samom nebolo také ľahké včleniť sa medzi jeho rovesníkov, a po pár neúspešných pokusoch sa jednoducho prestal snažiť. Neroztruboval, že si nič nepamätá, tým by sa už oficiálne zaradil medzi podivínov, a aby sa vyhol vysvetľovaniu, zvolil si jednoduchšiu cestu – nesocializovať sa vôbec.

Jedna z prvých vecí, s ktorou sa musel vyrovnať hneď potom, ako sa zobudil z niečoho, čo sa ťažko dalo nazvať spánkom, skôr nočnou morou, bol fakt, že nemá rodičov. Doktor v nemocnici, kde sa prebral, mu oznámil, že pri autonehode, ktorá je príčinou jeho straty pamäti, zahynuli jeho rodičia. Že bolo normálne, že si na nich nevie spomenúť. Ani na nikoho iného, priateľov či známych alebo inú rodinu. Vraj sa im nepodarilo zistiť o nikom, kto by sa mohol oňho postarať, preto ho poslali sem, na školu plnú detí s podobným osudom, sirôt, o ktoré sa nemal kto starať.

Prvé dva mesiace neustále čakal, že si poňho ktosi príde - strýko, babka, ktokoľvek. Keď sa však stále nič nedialo, uvedomil si, že pravdepodobne nikto taký nie je, a ak áno, tak oňho očividne nemá záujem. Rovnako ako jeho spolužiaci, ktorí sa neobťažovali ani len zapamätať si jeho meno, nieto ešte zabíjať čas konverzáciou s ním, pokiaľ teda nešlo o otázky typu "máš oheň?" alebo "Trevor, požičiaš mi úlohu z fyziky?" Bolo zbytočné vysvetľovať, že jeho meno je Ed - to bol jediný fakt o ňom, ktorým si bol istý - lebo nech to zopakoval koľkokrát len chcel, zakaždým bol počastovaný inou prezývkou. A tak sa naučil byť neviditeľným, a preferovať to.

Z myšlienok ho opäť na malú chvíľu vytrhol učiteľov hlas a on pozrel dopredu, kde na tabuli zbadal niekoľko nových príkladov, a keď sa poobzeral po spolužiakoch, videl, ako si ich všetci horlivo odpisujú do zošita. Sklonil sa teda k svojmu notesu, no miesto toho, aby si zapísal rovnice, niekoľkými čiarami dokončil svoje umelecké dielo v rohu a až teraz si všimol, že z čiernych čarbaníc jeho ceruzkou sa zrodilo niečo, čo pripomínalo plamene.

"Pst," ozvalo sa spoza neho znova a tentoraz za zvukom nasledovalo jemné poklopanie po Edovom pleci, takže nemohol pochybovať, že to patrilo jemu.

Keď sa obrátil, veľkými modrými očami naňho hľadela pekná bruneta s plnými perami. Zopárkrát ju zaregistroval na niektorých hodinách, ale nikdy spolu neprehodili ani slovo, ani len nevedel jej meno. "Stihol si si odpísať postup predošlej rovnice, než Pucksley zotrel tabuľu?"

Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že od neho čaká odpoveď, no ani sa nemusel pozrieť na prázdnu stranu svojho zošita, aby jej ju mohol dať. "Nie, prepáč," zamrmlal a pokrútil hlavou.

Ešte pár sekúnd naňho hľadela, no nakoniec len mykla plecom a oprela sa späť dozadu.

Keď sa otočil aj on, pohľad mu padol na tabuľu, pri ktorej stál ďalší zo spolužiakov a pokúšal sa vypočítať jednu z rovníc. Stačilo mu prebehnúť očami po čísliciach a písmenách a oľutoval, že si tie rovnice neodpísal, lebo netušil, ako vypočíta tie, ktoré nepochybne dostanú na úlohu. Miesto slov domáca úloha však odznela veta, ktorá obsahovala slová "test" a "budúca hodina", čo v ňom vyvolalo ešte väčšiu paniku.