Naveky Spolu

7 Časť

Po štyroch dňoch

Skoro celé dni som strávila len na záchode a vracala. Mike chcel ostať somnou doma ale musel ísť na služobnú cestu a tak som doma sama , zase.
" Prečo si to dovolila ? Si tak hlúpa alebo zamilovaná "

ozval sa hlas. Áno ten istý hlas ktorý sa ozýval aj pred tým no teraz v tom bola aj neha a ľútosť . Pomaly som sa otočila a stála tam tá žena. Miesto bielych šiat mala čierne.

" Kto ste ?" Spýtala som sa a cúvla od nej ďalej.
" Nemusiš sa ma báť " zakrutila hlavou.

" Pff to určite " zamrmlala som si pre seba no ona to zrejme počula lebo sa zamračila.

" Chceš povedať že klamem ?!" Zavrčala . Jej oči stmavli a jej pokožka sa zmenila z bielej na slabú šedú s vráskami. Prístupila o krok ku mne a ja som zas cúvla.

Stála už pri mne a chytila ma pod krk .
" Hovorila si mi že mi neublížiš " vyhrkla som. Chvíľu sa ešte mračila no potom ma pustila a zas sa zmenila. ( myslela som že zas mala bielu tvár a slabo modré oči )

" Prepáč " sklonila hlavu. Ako to spravila ? Ako sa tak mohla zmeniť ?
" Kto si a čo si zač ? " Opýtala som sa jej. Vážne sa jej bojím .

" Ja som..... som "

........Bum.........
" Zlato som domááá " zakričal Mike. Zavrela som na chvíľu oči a potom ich otvorila no ona tu už somnou nebola.

" Zlato ?" Do kúpeľne vošiel Mike.
Pozrela som sa naňho a usmiala. Čupol si ku mne a objal ma.

" Ešte stále vraciaš ?" Zamumlal mi do vlasov. Ja som slabo prikívla a on si povzdychol.

" Takto to už ďalej nejde " odtiahol sa.
" Pôjdeme do nemocnice a slovo nie neberiem " rozkázal. Ako predtým som prikívla. Nemá cenu mu povedať nie lebo on by ma tam odniesol aj na silu.