Cesta menom - ŽIVOT

7

Štvrtok...

'Kde je ten trapko? Prečo už nevolá?' lietalo hlavou Alicii.
"Nemôžeš mu zavolať?" opýtala sa jej Barb.
"Nie, nedvihol by to."
"Prečo?" udivene pokračovala v otázkach.
"Lebo ide na motorke."

Sedeli na lavičke na sídlisku a pozerali na chalanov, ako hrajú futbal. Celkom nudná činnosť, ale aspoň odpútala Aliciine myšlienky od Riša. Aj to nie nadlho.
Boli vonku s Barčinými kamošmi. Ali to nevadilo, ale už sa dávno mala stretnúť s Rišom. A on sa stále nehlásil. Už z toho bola riadne na nervy.
Ale všetko po poriadku.

Pred pár dňami...

Furte40: Vieš čo. Neidú mi vlaky späť domov.
A1906: Takže teraz čo? :/
Furte40: Budem musieť ísť na motorke. :D
A1906: Čooo? Ty máš motorku? :O
Furte40: Áno, ale iba malú. Otec má veľkú. :D
A1906: Tak si ju požičaj. :D
Furte40: Jasné. Tá sa môže riadiť až od 24 rokov. :D
A1906: No, tak nič.
Furte40: Keď ti malá nestačí. :P
A1906: Hej! To som nepovedala! >:(
Furte40: Dobre, dobre. :D

Ali nevedela, čo si má predstaviť pod pojmom - malá motorka. Má Vespu alebo čo?

Štvrtok...

"Carry on my wayward son..." začal hrať mobil. Ali sa trhla a zodvihla to. Bol to Rišo.
"Ahoj."
"Ahoj. No, že som na stanici. Kde si ty?" ozval sa v aparáte jeho hlas.
"Čóó? To ako? No okej, to je jedno. Som na druhom konci mesta," trošku podráždene zatiahla. Predsa jej mal volať, keď vstúpi do mesta, nie, keď už ho skoro prejde.
"A ako sa sem dostaneš?" zatiahol aj on.
"Kuknem si autobus, potom ti zavolám," povedala a položila. Pozrela na Barču takým pohľadom, že - to vážne... a postavila sa. Barb hneď s ňou a len zakričala kamarátovi, že ide na zastávku.
Bus Ali išiel až za 10 minút, tak to zavolala Rišovi. Ako na potvoru nedvíhal, tak to nechala tak. Však on si počká.

Rozlúčila sa s Barb a nasadla do autobusu. Tentokrát bol busár mladý a dokonca ju aj pozdravil. Cesta jej prebehla rýchlo, však, nebolo to až tak ďaleko. Ešte jej aj ten trapko volal, že: "Prepáč, nevšimol som si zvonenie..." a bla bla bla. Tak mu povedala kedy príde na stanicu a zrušila.

Vyšla z podchodu a hľadá pohľadom chlapa v čiernej motorkárskej kombinéze. Prešla už pohľadom všetko až ho nakoniec zbadala v tieni pod stromom. Tak sa k nemu vybrala. Pozerala si na nohy, a rozmýšľala: 'Už by som si konečne mohla tie topánky očistiť.' A zasmiala sa.
Prišla k nemu objala ho a spýtala sa: "Nevravel si náhodou, že tu budeš za dve hodiny?"
"No, ale od Handlovej je to celé rozkopané, musel som to obchádzať," obraňoval sa.
Pozrela na neho a hnev z nej opadol. Začali sa baviť o tom, ako sa dostať s motorkou na ten blbý Ostrov. Ali mu vysvetľovala a on taký, že: "A nebudeš náhodou sedieť za mnou?"
"Áno, prečo?"
"Však mi môžeš cestou ukazovať, nemusíš hneď teraz všetko povedať," zasmial sa.
"No okej," usmiala sa aj ona.
Prešli k jeho "mini" motorke. Ale nie je mini ako mini. Podľa neho to bola malá motorka ale podľa Ali vôbec. Bola jej do nad pás a keď na ňu sadala, mala pocit, že sadá na nejakého menšieho koňa. Aj mu to povedala.
"Tomuto ty hovoríš malé? Tak to nechcem vidieť, čo je pre teba veľké." Len sa zasmial, trapko.

Pred mostom na Ostrov musela zosadnúť a ísť tam autobusom. Blbí poliši, stokujú tam celý deň. Povedala Rišovi, nech ju počká na druhej strane a nasadla do busu. Samozrejme, že vodič sa šuchtal, takže odišli až 5 minút po tom, čo mali.

Ako sa už konečne dotrepala na Ostrov, išli na kofču. Teda, Rišo si dal kofolu a Ali mu z nej pila. Už mal posledných pár glgov, keď mu to Ali zobrala z ruky a dopila to. Absolútne prekvapený na ňu kukal a povedal: "Práve si mi dopila pitie."
"Ja viem, no a ?" seriózne odpovedala. Nevydržal to a rozosmial sa.

Odchádzali a jemu zazvonil mobil.
"Aký ***** mi to teraz volá?"
"Nenadávaj! Pri mne nie!" rozhorčene ho buchla Ali.
Zodvihol a niečo vybavoval. Chvíľu ho počúvala a nemohla sa nesmiať. Tie drísty, čo vypúšťal, boli na nezaplatenie. Už to chcel zložiť, ale ten na druhej strane stále niečo chcel.
Len počula ako Rišo hovorí: "Nie, nemôžem sa ísť s vami previezť." Chvíľu ticho a: "No, lebo niesom v meste, sa vozím." a "Kde sa vozím? Len tuto blízko," kukol na Ali, ktorá si pomyslela: 'Áno, len tuto blízko, hlavne, že si sem šiel tri hodiny.'
Ešte chvíľu sa rozprávali až to konečne položil. A Ali sa konečne mohla nahlas smiať.
"Čo sa smeješ?" aj jemu bolo do smiechu.
"Len tuto sa veziem, blízko," napodobňovala ho. "A išiel si sem 3 hodiny." To už sa začal smiať aj on.
Po chvíli, trochu dlhšej, sa dosmiali a Rišo konečne mohol naštartovať motorku a ísť ďalej. Ali si sadla za neho a len mu ukazovala kam má ísť.

Išiel dosť rýchlo, Ali lietali vlasy a cítila sa voľná. Išli po prašnej ceste, ale keďže minulý deň pršalo, boli mláky. A Rišo sa veselo vybral cez jednu z nich. A Ali len pišťala, ako jej premokali topánky. Kričala na neho: "Čo to robíš? Nechoď cez mláky."
"Aleeee," sklamane jej odkričal späť.
"Nie!" nepustila Ali. Nakoniec ju poslúchol, ale po chvíli sa Ali zunovalo stále spomaľovať pri obchádzaní mláky, tak mu zakričala, že teda môže ísť cez mláky. Potešil sa ako malé dieťa a hneď vyštartoval rýchlejšie. O chvíľu mala úplne premočené topánky a zablatené lítka. A len sa smiala.
Taký zážitok ešte nemala. Naposledy, keď sa viezla na motorke, tak spadla, keď z nej zliezala dole. Moc sa jej nevyplatilo dať si žabky. Tentokrát nespadla a dokonca ju ani nezašpinila tými blatovými nohami.

Sadli si k Váhu a asi hodinu sa rozprávali. Už zapadalo slnko, keď jej Rišo niečo povedal.
"Otec mi nakázal prísť domov za svetla." Ali si položila hlavu na kolená a začala sa smiať. Neskutočne sa jej triasli plecia.
"Heeeej, nesmej sa," tváril sa urazene.
"A dá sa to?" so slzami v očiach sa ho spýtala.
Otočil sa a stále hral urazeného. Ešte si aj ruky prekrížil.
"Aleee, čo si urazený."
Podobne sa chvíľu doťahovali, až už vážne museli ísť.

Nasadli na motorku a Ali mu povedala, že môže ísť rýchlo. Aj to využil. Už jej skoro vyschli topánky a zasa ich mala mokré. Nevadilo jej to. Silnejšie sa ho chytila a len sa smiala.
Prišli na betónovú cestu a tam už šiel tak rýchlo, že sa jej až okuliare prehýbali. Prešli cez most a odviezol ju do centra.
"Zvládneš to domov, že," spýtala sa Riša, keď zosadla.
"Jasné, že hej. Len kedy prídem, to neviem," smial sa.
"Dobre. Potom sa ohlás."
Objala ho, otočila sa a šla domov.
Ten ťuťko sa jej ohlásil o pol jednej v noci.

Ahoj, ludze.. tu máte novú časť :) píšem ju vo vlaku, čiže je trošku pohrkaná, ale to nevadí.
Hope u like it ;)

Teším sa na vaše V&C

T