Cesta menom - ŽIVOT

8

Otvorila oči, pretrela si ich a len sa nechápavo pozerala na krabice, naskladané v strede izby. 'What? Čo to tu robí?' prehnalo sa jej hlavou. Zamračila sa a v tom jej bliklo: 'Však jasné. Dnes sa maľuje!'
Ocko jej sľúbil, že v sobotu jej namaľuje izbu. Mala ju už úplne špinavú.

Vstala z postele a vybrala sa na záchod. Umyla si ruky, kukla do zrkadla a oprela sa o umývadlo. Takto zostala pár minút. Len na seba pozerala a v hlave sa jej rútili myšlienky tak, že ani jednu nezachytila. Ošpliechala si tvár vodou a pozorovala, ako jej kvapky tečú dole po lícach. Mokré vlasy sa jej krútili okolo slúch a vytvárali ňou tak nenávidené vrtuľky.

Nie vždy mala čas pozerať sa do zrkadla a nič nevidieť. Momentálne jej to toto rozospaté ráno dovolilo. Netrvalo to ale tak dlho, ako chcela.
"Ali, naskladaj si tie krabice inam a zober si aj obliečky," hovoril jej tato spoza dverí.
"Teraz som sa zobudila," povzdychla si Ali.
"Ostatné veci môžeš robiť potom, teraz to potrebujem dať preč, nech môžem robiť," povedal a odišiel.

Všetko odpratala do sestrinej izby. Ešte sa vrátila do svojej izby, že si zobere obliečky a už jej ocko hovorí: "Poď mi toto podržať." Tak mu dajakú chvíľu pomáhala s odmontovávaním a všetko poodnášala do chodby.
"Mamiii! Urobíš mi kašu?" spýtala sa, keď ju uvidela v kuchyni.
"Dobre. Chce aj ocko?"
"Ociii? Chceš kašu?" zakričala Ali na celý dom.
"Nechcem," započula odpoveď.
"Nechce," pretlmočila mame. Mama sa usmiala a išla do kuchyne spraviť kašu.

"Tá farba je super," tešila sa Ali. "Aj, keď to nie je zelená, ale nevadí."
"Budem to musieť ešte raz maľovať, je to strašne priesvitné." Domaľovali izbu, ocko steny, Ali okno. Ako sa na to pozerali, bolo vidno, že budú potrebovať ešte jeden náter. Tak išiel ocko do obchodu. Mama mu napísala ešte miliardu vecí, čo má nakúpiť, takže sa vrátil až o hodinu.

Medzitým Ali zaspala. Bola neskutočne unavená a zmorená a pritom skoro nič nerobila. Už sa to s ňou takto ťahalo celé leto. Bolo to hrozné. Uprostred dňa si proste len hlava zmyslela, že odkvacne a Ali nezostalo nič iné, ako sa natiahnuť. A keď sa zobudila, bola ešte unavenejšia. Celý jej denný harmonogram bol narušený.

Ali spala a niečo sa jej snívalo, keď v tom len tlmene počuje hlas: "No, čo. Ideme na to?" Bol to ocko. Kukla na neho spoza prižmúrených oči a niečo zamrmlala.
"Idem to namiešať a môžeme pokračovať."
"Dobre," podarilo sa jej zo seba vypudiť. A zase robili to isté. Ocko maľoval steny a Ali okno. Za asi dve hodiny to mali hotové. Jej izba nebola veľká, to len tak vyzerala, keď bola vyprataná.

"Nie som s tým spokojný, vôbec s tým nie som spokojný," lamentoval ocko. Tá farba bola len o trochu tmavšia ako biela. Ali bola smutná. Nechcela mať bielu izbu. Bolo to úplne blé.

Už večer...

Ali ležala na posteli a rozmýšľala nad novým rozostavením izby. Spala na inej posteli, skriňa bola pri inej stene, konečne mala kozmetický stolík a písací stôl bol, ako vždy, zahádzaný. Nebola s tým dokonale spokojná, ale už sa s tým nedalo nič robiť. Farba izby ostane béžová na ďalších pár rokov.