Cesta menom - ŽIVOT

4

O pár stereotypných dní neskôr...

Utekala po mačacích hlavách uprostred obrovskej budovy. Chvíľu šprintovala, ale nestačila s dychom, tak spomalila.
Mala oblečené dotrhané biele šaty, obuté šnurovacie sandálky na krku strieborný náhrdelník na ktorom bola kazeta. Vlasy mala strapaté od rýchleho behu a na jej rukách a nohách boli škrabance od kríkov, ale žiadne nevidela. Pred očami jej behal jeho obraz. Jej prenasledovateľ, pred ním utekala.
Ako si ho vybavila pred očami, jej nohy sami od seba zrýchlili.

Zrazu sa pred ňou objavila stena. "Nie, nie nie!" kričala. "Takto nemôžem skončiť, nie!" búchala rukami do steny a začali jej slzy tiecť po lícach. Zviezla sa popri nej na zem, hlavu si položila na kolená a prikrila si ju rukami. Jej vzlyky bolo počuť cez celú dlhokánsku chodbu.
O chvíľu sa postavila, utrela si oči a pomalým krokom sa vydala späť na začiatok chodby. Ale nedošla ďaleko. Pred ňou sa niečo zjavilo.
Uvidela tieň. Mrazivý a naháňajúci hrôzu. Akoby sa jej smial. Úplne ho počula, ako hovorí: "Už mi neutečieš." Plazil sa po zemi smerom k nej a stále sa zväčšoval.
Za malý moment mala možnosť uvidieť jeho majiteľa. Bol to ten, koho sa tak bála.

Oblečený celý v čiernom, len vlasy mu žiarili. Jeho oči pod dlhou ofinou si ju zvedavo a škodoradostne prezerali.
"Už mi neutečieš," oznámil jej. Mal prekvapivo jemný a vážny hlas. Takže si to nevymyslela, on to vážne povedal. Stále sa k nej približoval, až nakoniec zastal tesne pred ňou. Rozšíril svoj úzmev, až mu bolo vidieť žiarivo biele zuby. Striaslo ju.
"No pozrime sa na ňu," vyslovene si užíval jej vystrašenosť. Trochu od nej odstúpil a začal si ju obzerať ako figurínu vo výklade. Bolo jej to veľmi nepríjemné, ale jej nohy akoby vrástli do zeme a nemohla sa pohnúť.
"Hmm, si celkom kvalitný materiál," povedal jej, "asi si ťa nechám len pre seba."
No to by jej ešte len chýbalo. 'Na čo ma chce?' pomyslela si plná úzkosti.
"Buď rada, že som ťa našiel prvý ja a nie niekto iný z mojej brandže," zažmurkal na ňu. "U mňa prežiješ. Možno," hrozivo sa zasmial.
'Čože? Aké prežitie? O čom to hovorí?' bola už poriadne zmätená a strach jej k tomu moc nepomáhal.
Zrazu len zistila, že na neho lepšie vidí.

Cez steny presvitalo svetlo. Jasné, biele, všetko odhaľujúce svetlo. Pozerala sa na toho chalana a videla ako sa jeho výraz mení zo spokojného na veľmi, veľmi nespokojný. Keď steny zmizli úplne a okolo nich bola len bieloba a on tam svietil ako čierna diera, otočil sa, prikryl so hlavu rukami, niečo si zamrmlal a zmizol.

Zmizol, vyparil sa do vzduchu, presunul sa, hovorte si tomu ako chcete.
Ona sa konečne mohla voľne nadýchnuť. Dala si ruku na jej roztrepotané srdce a snažila si trochu upokojiť svoj prudký dych. Jej nohy si až teraz všimli, že on je preč a nejak jej zoželatínovateli. Ako sa zosunula k zemi, začalo jej jednou nohou triasť.

"Ali, vstávaj. Ali. Za chvíľu sú raňajky," budila ju mama.
"Čo?" rozlepila oči Ali a rýchlo sa posadila. "Čo?" zopakovala dezorientovane.
"Dobré ráno. Raňajky sú na stole, za chvíľu môžeš prísť," s úsmevom povedala mama.
"Dobre, už idem," ospalý hlasom jej odpovedala.

'Vážne to bol len sen? Blbý sen? Ale, bolo to tak skutočné. A on...' Ali si položila hlavu na kolená a ospalo rozmýšľala. Ešte stále sa trochu triasla.

O chvíľu zliezla z postele, prezliekla sa z pyžama a išla do kuchyne na raňajky. Rodičia sa o niečom rozprávali, ale vážne nemala chuť počúvať, ani nič rozoberať. Ale tentokrát jej to nevyšlo.
"Už si pobalená?" vytiahol tému odchodu ocko.
"Ešte nie, však som sa teraz zobudila," trošku podráždene mu odpovedala. Našťastie ju po tomto veľmi "únavnom" dialógu nechal na pokoji, až na také tie otázky typu: 'Čo si dáš?' a 'Spala si dobre?' a ešte poprípade 'Kde je Roman?' Chleba, áno a absolútne netuším. Typický rozhovor pri raňajkách.
Uuu, objavil sa Roman. Aká vzácna návšteva.
Ali dojedla svoj chlebík s nutellou, umyla po sebe tanier a odišla da pobaliť.

Ešte stihla skočiť do kúpeľne, ale keď sa pozrela do zrkadla, jej prekvapenie bolo veľké. Ako na potvoru sa jej na hornej pere vyhodili dva herpesy. Keď to uvidela, chcelo sa jej plakať. Neznášala herpesy. Nemohla skoro nič jesť. Au!
Radšej rýchlo opustila kúpeľňu aj zrkadlo a išla sa už konečne pobaliť. Za chvíľu to mala všetko naskladané v taške, posteľ upratanú a dúfala, že nič nezabudla.
"Nabíjačku mám, sluchátka jedny, druhé mám, mobil mám, vankúš mám, deku mám..." a takto si to ďalej vymenovala. Zistila, že všetko má, ale, ako vždy, stále sa jej zdalo, že niečo zabudla.
Ozvali sa buchoty nôh, idúcich po schodoch nadol.

Roman doraňajkoval a prišiel sa dobaliť.
"Môžem si požičať papuče?" spýtala sa ho Ali.
"Môžeš," moc ju nevnímal, lebo si balil kufor. Ona si už všetky topánky zbalila, tak si nemala čo dať na nohy. Ale tie jeho papuče boli celkom pohodlné. Však, čo by ste chceli od Adidasu.
Za pár minút zliezli dole z kuchyne aj rodičia, tak Ali pomáhala mame baliť to, čo potrebovala.
Ocko zahlásil: "Idem po auto, za takých 10 minút som späť. Zatiaľ to môžete všetko nanosiť dole, pri schody." A odišiel.
Tak to všetko ponosili dole, mama poupratovala izbu, kde sme bývali a už sme len čakali na auto.

Za polhodku...

Uf, všetko naložené, môžeme konečne odísť z tohoto tepla. Ešte sme sa vrátili rozlúčiť s našimi domácimi a mama len tak mimochodom podotkla: "Alicia vie po španielsky." Manželka domáceho bola z Chile, tak len podvihla obočie a pozrela na Ali: "Vážne?" A Ali, mysliac si: 'Mama mala si 10 dní na to, aby si jej to povedala. Prečo to vyťahuješ teraz?' povedala po španielsky: "Ale nechcem rozprávať," a odišla k autu.

Ako už sedeli v aute a vychádzali z mesta smer hranice, dostali sa do zápchy. Cesta, ktorá mala trvať hodinu, trvala 3 hodiny. Aspoň, že majú v aute klímu a veľa priestoru na nohy. Inak by to asi neprežila.
Keď už prešli hranice, Ali sa zabávala pozeraním na oproti idúce autá a ľudí v nich. V tom uvidela niečo, na čom sa začala neskutočne smiať. Jeden chalan si šprtal v nose, mal pricapenú hlavu na okne a ešte k tomu si ho otváral. Strašne ju to rozosmialo.

O pár hodín pila domáci višňový sirup s ľadom, počúvala ako za oknom šteká pes a užívala si, že sedí na mieste. Síce ešte nebola doma, ale nevadilo jej to. Ten sirup bol veľmi dobrý.
Boli u rodinných priateľov, krorí majú 4 synov. A mamy ako pozerali fotky, tak hneď dávali Ali s jedným synom dokopy. Ako sa len cítila trápne! Našťastie tam on vtedy nebol.
Pritúlila sa k nej mačka, a Ali ju asi 10 minút len tak hladkala, keď jej v tom zapípal mobil.
'Pokec. Aký úchyl mi to len môže písať,' pomyslela si a otvorila to.

Furte40: Ahoj :)
A1906: Ahoj
Furte40: Ako sa máš? :)
A1906: No, celkom to ide.. A ty? :) Furte40: Ja tiež. :)
Neodpísala mu. O 2 minúty napísal: Máš chalana?
A1906: Nie. Prečo?
Furte40: A nechceš?
A1906: Nie.
Furte40: Prečo?
A1906: Lebo ťa nepoznám.
Furte40: Ja som to ani nemyslel, že hneď. Ani ja nemôžem s niekým chodiť, pokiaľ ho nepoznám. Ale rád by som ťa spoznal. ;)
A1906: No tak by bolo dobré začať tými základnými otázkami. A nepatrí medzi nich veľkosť mojich pŕs. ;)
Furte40: Dobre. ;) Ako sa voláš?
A1906: Alicia. A ty? :)
Furte40: Richard. Teší ma. Máš pekné meno. ;)
A1906: Aj mňa. ;) Ďakujem :3

Asi ďaľších 5 minút si písali pododné blbosti. Nakoniec sa Ali pomyslela, že to vôbec nie je úchyl, ako si najprv myslela.

Cafte ludze ;) takže prvá vec, čo chcem povedať: TÚTO ČASŤ PÍŠEM NA TRETÍKRÁT ! Včera som bola maximálne nasratá, keď som sa vrátila domov a zistila, že sa mi vymazala druhýkrát. Ale dnes som mala dosť času to napísať a už som sa aj trochu upokojila. :)

Hope u like it, lebo som nad tým stratila veľa nervov. Ale to nevadí, čo ja pre vás neurobím.
Ďakujem, tým čo to čítajú, už len read ma povzbudzuje :)
Teším sa na vaše V&C.. :)

Vaša T