Nespútaná

Ťažké rozhodnutie

                  „To nemyslíš vážne?" oči zúžila do úzkych škárok a niekoľko kučier jej padlo do čela, keď pobúrene pohodila hlavou. Zabúdala aj dýchať, taká bola rozrušená.

                  „Prijímaš?" Raymond nadvihol obočie a keď po chvíli v rýchlosti prikývla, spokojne sa usmial. Najradšej by mu bola silným úderom ten úsmev zotrela z tváre.

                  „Tak sa priprav na cestu. Onedlho odchádzame." Oznámil a on sám sa pobral k bráne. Správal sa akoby tam bol doma. Radšej sklopila pohľad do zeme, aby ju jeho zjav nepoburoval. Chvíle, ktoré spolu nedávno strávili sa jej zdali vzdialené, akoby ich zažila pred rokmi.

                     Zbalila si len pár vecí. Dúfala, že nebude trvať dlho a opäť sa vráti domov. Knightovi pripla dva sedlové vaky a tíško sa s ním zhovárala. Vysvetľovala mu kam idú, zverila mu svoje obavy a aj keď jej nemohol dať odpoveď, vedela, že rozumie každému jednému slovu.

                  „Ešte musím niečo zariadiť," pošepla mu do hladkej srsti a vtisla mu ľahučky bozk. Potom vybehla zo stajne a dúfajúc, že nestretne Raymonda ani toho nafúkaného rytiera, ktorý bez jej dovolenia prekročil bránu, sa náhlila k Roweninmu domcu. Musela jej vysvetliť, prečo odchádza a niekomu zveriť panstvo po dobu svojej neprítomnosti. V týchto neistých časoch o to povinnosť priam volala. Vbehla dnu bez zaklopania. Rowena s Jakobem práve sadali k obedu.

                   „Ideš práve na obed. Sadni si, naložím ti!" Rowena sa hneď postavila, ale keď videla rozrušenú tvár svojej priateľky, znepokojila sa.

                   „Deje sa niečo?" spýtala sa a podišla k nej. Dúfala, že jej nikto neublížil. Prv, v časoch, kedy ešte nebola Jakobeho ženou, to bola Arya, ktorá ju vytrhávala z nepríjemných situácií alebo bola tichým a trpezlivým poslucháčom pri počúvaní jej trápení. Sama okúsila aké chtivé a nedočkavé vedia byť mužské ruky a pri predstave, že by niekto ublížil Aryii, sa striasla. Zaúpela, keď Arya prikývla.

                   „Musím odísť," vydýchla a Rowene odpadol zo srdca obrovský kameň. Ešteže sa nič nestalo.

                   „Kam chceš ísť? Časy sú zlé..." začala, ale Arya ju prerušila, náhliac so zbrklým a zmäteným vysvetlením.

                  „Ja nechcem, ísť. Musím. Žiada to odo mňa....dokonca sa mi vyhrážal, pre mňa tým najhorším spôsobom..." vyrážala so seba útržky viet a hlas sa jej triasol zlosťou. Jakobe aj Rowena sa tvárili zmätene, pretože len ťažko hľadali význam v jej výpovedi.

               „Skús sa upokojiť, pani, a povedať to tak, aby sme pochopili." Zasiahol Jakobe a objal Rowenu okolo pliec. Tamien práve spala. Zakrútená v šatke sa hojdala na trojnožke. Nezobudil ju ani hluk, ktorý dnu priniesla Arya.

                 Arya sa nadýchla a pomaly im vyrozprávala všetko čo sa stalo. Nezhodu s Haroldom vynechala. Rowena ju upokojujúco objala.

                 „Bude to dobré, uvidíš. Možno sa čoskoro vrátiš. Náš kráľ Harold zvíťazí a opäť budeme slobodní." Ťažko sa verilo tomu, čo vravela, aj keď by bolo pekné nestratiť nádej. Čo sa s ňou však stane, ak Harol prehrá? Stane sa väzňom normanského dobyvateľa? Alebo ju využijú ako výstrahu a popravia ju ako prašivého psa?

               „Stačí jedno tvoje slovo a budeme bojovať." Prihovoril sa jej Jakobe. „ Spojíme sa a vyženieme Normanov z tvojho panstva," navrhol. Arya v myšlienkach tú skutočnosť spracovala. Bolo by to možné? Keby sa rýchlo zmobilizovali a zavreli brány... Pokrútila hlavou. Boj už zúril všade. Ak pred ním mohla ešte na krátky čas ochrániť svojich ľudí, tak to spraví. Dopraje im posledných pár dní pokoja.

              „Pôjdem s ním. Len chcem, aby ste mi niečo sľúbili. Obaja." Venovala im smutný úsmev a pokračovala, „ Postarajte sa o panstvo, kým tu nebudem. Nedovoľte, aby ľudia žili v strachu a obavách o život. Jakobe, ak im ukážeš, že nemáš strach, nebudú ho mať ani oni. Sľúbite mi to?" pozrela na nich prosebne a snažila sa, aby si nevšimli slzy, ktoré jej vystúpili do očí. Ešte nikdy nebola preč od domova. Prežila tam každý jeden deň od svojho narodenia až doteraz. Až kým neprišli Normani, aby narušili jej vnútorný pokoj a zlomili jej vzpurnosť a silu. Narýchlo sa rozlúčila s Rowenou a naposledy sa pozrela na malú Tamien. Vybehla von a vyviedla Knighta pred bránu. Už na ňu čakali. Nevenovala im ani jediný pohľad a vyšvihla sa do sedla. Nečakala na súhlas a vyrazila na čele skupiny. Počula monotónny dupot kopýt, keď skupinu nechávala za sebou. A potom začula, ako sa niekto odpojil a snažil sa ju dobehnúť. Zrýchlila, ale neodradilo ho to. Bol tesne za ňou. Cítila na chrbte jeho pohľad. Zavrela oči a snažila sa stratiť vo vlastných myšlienkach, nevnímať jeho prítomnosť.

                 „Arya, počkaj! Chcem ti niečo povedať," zavolal na ňu, ale nebola ho ochotná počúvať. Nevzdával sa a snažil sa dobehnúť Knighta. Po chvíli sa mu to podarilo a cválal jej po boku. Kútikom oka naňho pozrela a on sa previnilo usmial.

                 „Prečo si to spravil, Ray?" spýtala sa takmer nepočuteľne. Rytier sklonil hlavu a potom na ňu pozrel s výrazom oľutovaného previnenia.

               „Odpusť mi moju sebeckosť, ale nedokázal by som bez teba prežiť ani jediný deň..."