Nespútaná

Hra osudu

                 Rowena sedela na posteli. Rukami si objímala kolená a tisla si ich čo najbližšie k hrudi, ale chlad, ktorý jej prechádzal kosťami nevedela zmierniť. Nevedela, nechcela, ani nemala síl. Ešte žila, ale nebyť Arye, ktorá do nej vždy dostala trochu jedla a vody, bola by už dávno mŕtva. Netešila sa, že žije. Zo všetkého najviac si priala umrieť, chcela byť tam, kde je jej Tamien, chcela ju knísať v náručí a byť s ňou navždy. Po lícach jej stiekli ďalšie slzy. Koľko ich už bolo v tieto dni? Sama sa divila, že ešte tečú, no už ich nezotierala. Nechávala si ich zaschnúť na lícach, kde sa jej časom vytvorili slané stopy. 

                Bože, koľko utrpenia ešte budem musieť zniesť? Prečo ma jednoducho nevezmeš k sebe? svoje myšlienky obracala k Bohu, ale v poslednom čase neverila, že nejaký je. Ak by bol, dopustil by, aby zomierali nevinní? 

                 Dvere zavŕzgali. Nezdvihla hlavu, vôbec ju nezaujímalo kto vošiel. Nepredpokladala, že je to Arya. Tá len pred chvíľou odišla. A Arnaud? Jeho prítomnosť jej bola ukradnutá. Zvláštne, veď ešte nedávno ho milovala. Teraz sa stal terčom, zodpovedným za všetko jej trápenie. Veď kvôli Normanom, kvôli takým, aký bol on sa jej stalo to, čo ju zničilo, čo zničí každú milujúcu matku. 

               "Rowena," oslovil ju tichúčko. Nepozrela sa naňho. Nechcela ho vidieť. Keby v sebe vedela nájsť silu, s radosťou by doňho niečo hodila. 

               "Rowena, počuješ ma?" skúsil to znovu, ale opäť sa nedočkal žiadnej odpovede. 

               "Niekoho som ti priniesol," prehovoril nežne a podišiel bližšie k nej. Kútikom oka videla, že niečo drží v náručí. Ona však nič nechcela. Nestála o žiadne dary útechy. Kto by našiel taký, ktorý by jej útechu skutočne poskytol? Taký neexistoval.  

                "Rowena, nesiem ti Tamien. Tvoja dcéra žije!" dlhšie to nevydržal. Chcel jej to oznámiť pomaly, ale apatia, ktorá ju celú zastierala, bola príliš nepreniknuteľná.  

                 Zdvihla k nemu uslzené oči. Mala v nich vpísanú bolesť a nepochopenie. Odrazu sa jej v nich zablýskalo. 

                  "Klameš! Moja dcéra je mŕtva! Zomreli všetci, nikto neostal nažive! Prečo ma teraz klameš?!" prudko sa postavila z postele a kričala, až sa jej hlas začal lámať a meniť v chrapot. "Prečo mi aj ty musíš klamať?" rozvzlykala sa a s vypätím všetkých síl sa zviezla na dlážku. Plakala, dlaňami si zakrývala tvár a zmätené dieťa v Arnaudovom náručí spustilo hlasný plač. Niečo sa v nej pohlo. Niečo mocné začalo roztápať ľady okolo jej utrápenej mysle. To dieťa plakalo celkom ako Tamien. A ona ho rozplakala. Ono predsa za nič nemôže. Pomaly sa pozviechala zo zeme a prikročila k Arnaudovi, ktorý sa márne snažil utíšiť plačúce bábätko. Natiahla k nemu ruky a on jej dieťa bez slova podal.  Dívala sa len naň, jemne si ho privinula k hrudi a tak ako nedávno hladila svoju dcérku, začala mu prechádzať dlaňou po chrbátiku. 

          "Šššš, tíško drobček...už nebudem kričať....nechcela som," prihovárala sa nežne dieťaťu, ktoré v okamihu upokojené jej hlasom prestalo plakať. Odtiahla ho od seba, rukou mu podložiac hlávku ho jemne kolísala. Dívala sa na dieťa, slzy jej kvápali na ľanovú zavinovačku a neverila vlastným očiam. Ako je to možné? Pozrela raz na dieťa, raz na Arnauda a viac nepochybovala. Bolo to jej dievčatko, jej Tamien, o ktorej si myslela, že ju už nikdy neuvidí. Hlasno sa rozplakala, nebola schopná slov, no tentokrát to bolo od šťastia. Stal sa zázrak o ktorý prosila, no už nedúfala. 

           Arnaud jej povedal všetko, čo sa dozvedel od mladíka. Plakala a usmievala sa zároveň a bola vďačná, že ľudia s dobrým srdcom a čistými úmyslami ešte predsa len existujú. Zdvihla oči od Tamien a ich pohľady sa stretli v tichu. Nie v ťaživom, lež upokojujúcom, ktoré tak dlho nemohla nájsť.  Zazrela v nich teplo. Teplo a niečo nežné. Lásku. Vedela, že ju miluje a vedela aj to, že ona miluje jeho. Doteraz to odmietala, dušu mala príliš zastretú žiaľom a čierňavou, ale tá sa teraz rozplynula v svetle, ktoré jej späť priniesla Tamien. 

           Natiahol k nej ruku a pohladil ju po tvári tak jemne, že to sotva ucítila. Privrela oči a nechala sa uniesť tým dotykom, pritisnúc sa k jeho dlani ešte bližšie.  Keď si ju pritiahol k sebe, nebránila sa. Oprela mu hlavu o hruď a medzi sebou chránili spiace dieťatko. Hladil jej svetlé vlasy, ktoré sa jej krútili okolo tváre a ona zas jemne hojdala svoju dcéru. Mlčali a Arnaud až po hodnej chvíli prerušil čaro toho okamihu: 

          "Rowena," oslovil ju a počkal, kým k nemu zdvihla tvár. "Odíď so mnou. Požiadam Williama o návrat do Normandie. Ochránim ťa a postarám sa o vás. Nemáš kam ísť a Tamien je príliš maličká. Potrebuje domov a ja jej ho dám." Díval sa na ňu tak naliehavo a zároveň prosebne, až pred tým pohľadom sklopila zrak. Premýšľala. Jej domov bol predsa tu. Odkedy sa narodila. Anglicko bola zem jej predkov a Francúzsko bolo tak odlišné. Ale to, čo bolo kedysi vybudované jej ľuďmi už neexistovalo. To, čo kedysi nosila v srdci, bolo mŕtve. A ak by sa Arnaud vrátil do vlasti, už nikdy by ho nevidela. Tá predstava jej lámala srdce vo dvoje. Lenže bola tu ešte Arya. Čo bude s ňou? Zahnala tú myšlienku. Arya bola bojovníčka. Žena tak silná, že jej nebolo páru. Ak jej svet neposkytne miesto, ona si ho vybojuje. Ale rozhodne sa nestratí. Pohladila Tamien po ružovom líčku a zdvihla oči k Arnaudovi. 

        "Pôjdem s tebou, rytier. Ale len preto, že ťa milujem," usmiala sa a na pery mu vtisla nežný bozk.

**********************************************************************************************

Ahojte všetci :) dúfam, že sa vám nová časť páčila :D ja sa teším, že som sa konečne dokopala k písaniu a ono to išlo tak ľahúčko, akoby sa mi slová samé ukladali na "papier" :D Ako sa vám páči Rowenino rozhodnutie? Myslíte, že sa rozhodla správne, alebo mala radšej ostať ? :) 

P.S: Dávam si predsavzatie stihnúť ešte jednu kapitolu v najbližších dňoch :) Inak celkovo do konca zostávajú možno nejaké tri časti :) Ale za 24 dní a možno aj skôr, tu už budem mať nášho anjelika, tak na písanie čas moc nebude. Jedine, že by bolo dobré po mame a veľa spinkalo :D