Nespútaná

Čierne zvesti

            Rowena sedela na posteli a premýšľala. V posledných dňoch sa toho udialo skutočne veľa.  Arya s ňou od turnaja neprehovorila takmer ani slovko. Len jej stručne oznámila, že Raymond sa čoskoro žení. Rowene jej bolo ľúto, ale každý jej pokus o upokojenie alebo náznak starostí bol zahnaný prudkým výbuchom hnevu, či naopak apatickým mlčaním. A teraz s ňou trávila čoraz menej času. Onedlho sa vrátia domov, veď Anglicko už malo nového kráľa. 

           Williama korunovali  vo Westminstri. Slávnosť to bola veľkolepá a v zlatom lesku nechávala vyniknúť kultúru tak cudziu anglickej zemi, ako to len bolo možné. Korunovácii predchádzal sprievod, ktorý sa tiahol celým Londýnom, kde William predviedol silu i eleganciu svojho dvora. Počnúc ozbrojencami a končiac až stelesnením pôvabu a krásy jeho manželky Matildy, ktorá sa niesla na bielej kobyle s dôstojnosťou hodnou kráľovnej. Zahalená v plášti temne modrej farby s vyšívanými zlatými ľaliami hrdo vystavovala na obdiv jemný profil a dlhé zlaté vlasy, ktoré jej vo vrkočoch padali až ku kolenám. William si nemohol po svojom boku priať lepšiu manželku. Aj on sa niesol na koni rovnako hrdo. Bradu mal zdvihnutú dohora, akoby nebol len obyčajným bastardom, ale plnohodnotným mužom z rodu kráľov.        

          Rowena sa síce korunovácie nezúčastnila, ale Arnaud jej všetko vyrozprával tak farbisto, až mala pocit, že všetko videla na vlastné oči. Arya zas doplnila, že vo chvíli, kedy biskup položil kráľovskú korunu na Williamovu hlavu, navždy zanikla anglosaská kultúra a umrelo skutočné Anglicko. Pre toto vyhlásenie si nebola istá, čo Aryu zložilo viac. Či fakt, že jediný muž, ktorého si pustila do srdca ju zradil, alebo to, že anglosaská šľachta pravdepodobne príde o všetko. 

        Trápil ju smútok priateľky, s ktorou sa vzájomne podporovali v dobrých i zlých časoch. A tiež ju trápilo to, že kvôli Arynmu pohŕdaniu Normanmi sa jej nemohla zdôveriť s tým, čo už dlhšie nosila v srdci. To, že sa zamilovala. Tak silno, až ju to samú vydesilo. Bolo priskoro. Od smrti jej manžela uplynulo len niekoľko mesiacov, ale ona v sebe nedokázala viac potláčať ten cit. Arya bola vtedy na turnaji, keď sa múry medzi nimi zrútili. Arnaud si ju pritiahol do náručia a ona mu celkom podľahla. Netušila ako sa mu podarilo rozdúchať tak silný oheň v nej, ale oddala sa mu so všetkou vášňou, ktorú dovtedy schovávala aj sama pred sebou. Ľúbila tohto normanského rytiera a celou bytosťou verila, že aj on ju rovnako ľúbi a nezahráva sa s jej citmi. 

         Ani si nevšimla, kedy sa zotmelo. Musela dlho sedieť len tak bez činnosti, stratená v myšlienkach, pretože si vôbec nevšimla prichádzajúci večer. Vstala a kresadlom zapálila sviečku stojacu na stole. Odrazu sa rozleteli dvere a prievan skoro zahasil blikotajúcu sviečku. Na prahu stál Arnaud. Vyzeral, akoby váhal, či vojsť dnu alebo radšej odísť. Rowena sa naňho nesmelo usmiala. 

         "Poď  ďalej! Púšťaš sem chlad." podišla k nemu a na pery mu vtisla nežný bozk. Arnaud nezareagoval. Unavene si zložil z pliec plášť a prehodil ho cez nízky stolček. Bol mĺkvy a črty tváre mal napäté. 

          Rowena znehybnela. Niečo sa muselo stať. Určite sa niečo stalo, inak by sa takto nesprával.  Prudko sa nadýchla a srdce sa jej rozbúchalo tak silno, že ho cítila až niekde v krku. 

           "Deje...deje sa niečo?" vytisla zo seba trhane cez hrču, ktorá jej navierala v hrdle. Pozrel na ňu, oči mal zastreté tmavým závojom. Vystrel k nej ruku a pritiahol si ju bližšie. 

            "Ľúbim ťa, Rowena. Z celého srdca ťa ľúbim," pošepol a jej sa zazdalo, že sa mu v kútiku oka leskne slza. "Len sa obávam, že keď ti poviem, čo musím, navždy na mňa budeš pozerať len ako na sviniara a Normana." Rowena nerozumela. Klamal jej snáď ? Existovalo niečo, čo jej uniklo, čo jej zatajil? Čelo jej zbrázdili vrásky. Obočie sa nepokojne stiahlo ako pred búrkou. 

           "Povedz mi, čo sa deje, Arnaud, prosím," sykla potichu. Bola už celkom vystrašená. 

           "Privediem aj Aryu. Nerád by som to vravel každej osamote," povzdychol a odišiel do vedľajšej izby. 

           O malú chvíľku už obe sedeli na posteli a on stál oproti nim ako tieň. Tmavý, len mierne osvetlený svetlom sviečky, ktorej plameň sa šialene pohyboval pod poryvmi vzduchu, ktoré oni nevnímali. Pozerali naňho vystrašenými očami a on sa stále nemal k slovu. Nenávidel, keď musel byť poslom zlých správ. A teraz prinášal tú najhoršiu. Dozvedel sa ju príliš neskoro. Keby to bol vedel skôr, pokúsil by sa tomu zabrániť. Kvôli Rowene, kvôli láske, ktorú k nej cítil. Prišlo to vo chvíli, kedy objavili to najkrajšie. Jeden druhého. Kedy prestali riešiť svet a rozdiely v ňom. Pozeral na jej bledú tvár a cítil sa ako vrah, aj keď on ním rozhodne nebol. Arya mu v tom momente bola celkom ukradnutá. Stratila veľa, no nie toľko, čo Rowena. Nadýchol sa a spustil: 

           "Pred pár dňami vypukli nepokoje. Anglosaská šľachta sa vzbúrila a pod vedením Harolda z vášho panstva snovali vraždu nového kráľa. William v hneve prikázal, aby panstvá všetkých rebelantov boli vypálené a na ich mieste bude časom postavený kamenný hrad podľa francúzskych vzorov. Touto úlohou poveril žoldnierov, preto som to nevedel skôr, a dal im právomoci robiť si, čo sa im zachce. Ale hlavne prikázal, aby všetko ľahlo popolom a na panstvách nezostala ani živá duša. Jediný muž, žena, dieťa..." už viac nemohol. Povedal všetko a odvrátil sa, keď Rowena v hrôze stiahla tvár a telo jej začalo otriasať v kŕčoch srdcervúceho plaču. 

         Zviezla sa na kolená, ruky si pritískala k hrudi. Mala pocit, že sa zadusí. Tamien, jej maličká Tamien. Už ju nikdy nepohladí. Nikdy nechytí do náručia. Nikdy....to slovo, tak bezútešné a nezvrátiteľné...