Nespútaná

Slabosť

Svoje panstvo už mala na dohľad. Pustila sa dole úbočím a telo silnejšie pritisla k pevnému konskému chrbtu. Aj v rýchlosti si všimla bylinky, rastúce v divom poraste a okamžite zastavila Knighta. Zosadla a začala zbierať byľky veroniky lekárskej, ktorej bola plná lúka. Zíde sa jej, keď príde jeseň a deti opäť začnú chorľavieť. Zohýbala sa pre drobné kvietky až kým jej v ruke nevznikla celá kytička. Vzpriamila sa a rukou si pošúchala kríže, ktoré ju boleli z častého zohýbania. Podišla ku Knightovi a otvorila vak, ktorý bol upevnený na sedle. Bylinky strčila dnu a chystala sa vyšvihnúť do sedla, ale dupot kopýt ju prinútil počkať. Obrátila sa a ruku si priložila na čelo, aby ňou clonila pred ostrými lúčmi horúceho slnka. Dívala sa na neďaleký kopec a onedlho zazrela jazdca, ktorý mal zjavne namierené k jej panstvu. Zdalo sa, že si ju všimol. Zastal a snažil sa obrátiť koňa späť, ale Arya spoznala tie svetlohnedé vlasy a hrdé držanie tela.

            „Raymond!" zakričala a prsty stiahla v päsť. Hnev ovládol celú jej osobnosť a búrlivo ňou lomcoval. V mysli sa jej vynáralo tisíce možných situácii, pričom jednou z nich bolo to, že ju nehanebne sledoval. Veď ona mu ukáže. Roztrhá ho v zuboch na franforce.

            Počkala, kým ju dobehol. Neušiel jej úsmev na jeho povýšeneckej tvári. V očiach sa mu iskrilo, keď sa jej prihovoril..

            „Moja sladká, Arya." Pohladil ju očami a zoskočil z koňa. Tromi dlhými krokmi prekonal vzdialenosť, ktorá ich delila a zastal až tesne pred ňou. Provokoval ju každučkým pohybom.  Mala čo robiť, aby sa na neho nevrhla ako divá vlčica, ruvajúca sa o svoje mladé.

            „Bol si si zajazdiť sir Raymod?" spýtala sa a na tvári sa jej objavil náznak sileného úsmevu.

            „Táto krajina je očarujúca. Nečudo, že ju William chce pre seba. Len hlupák by po nej nezatúžil." povedal opovážlivo a úmyselne tak prilial olej do ohňa, ktorý v tej chvíli vzbĺkol ešte väčšmi.

            „Táto krajina patrí nám Anglosasom. Žiadny Norman na ňu nemá právo!" zasyčala pomedzi zuby. Ten blázon jej to robil schválne a pritom sa opovážil tvrdiť, že ju ľúbi. Koľká hanba.

            „Arya, je len otázkou času, kedy túto zem získa. Harold z tohto sporu nevyviazne ako víťaz." pokračoval a sám nevedel, čo si chce dokázať tým, že ju trápi.

            „Nenávidím ťa, Raymond, nenávidím!" vykríkla a zvrtla sa na odchod. Chcela vysadnúť na svojho verného spoločníka a odísť niekam ďaleko, čo najďalej od neho.

            „Si roztomilá, keď sa hneváš. A to som si myslel, že vieš byť očarujúca iba pri kúpeli." vyriekol pokojne. Arya zastala. Cítila ako ju zaliava červeň od korienkov vlasov až po palce na nohách. No zlosť v ničom nezaostávala.

            Raymond sa predvídavo uhol, keď smerom k jeho tvári vyletela pevne zovretá ženská päsť. Zasmial sa, ale smiech mu vzápätí zamrel na perách, pretože Arya ani zďaleka neskončila svoj útok. Vrhla sa naňho a drobnými päsťami mu začala tĺcť do hrude. Zachytil jej zápästia a silno ich drvil stiskom svojich prstov.

            „Arya, neber ma vážne. Veď ma poznáš." bol to chabý pokus o nápravu, ktorý však na ňu nemal želaný účinok.

            „Nemám ťa brať vážne?" vypľula jedovato a mykala sa zo všetkých síl, aby sa vyslobodila z jeho zovretia. „Ubližuješ mi už len tým, že dýchaš a ja ťa nemám brať vážne?" jej hlas hraničil s hystériou, tvár mala stiahnutú v kŕči zúrivosti. „A mýliš sa, vôbec ťa nepoznám. Mesiace som bola zatvorená vo svojej izbe, nemala som príležitosť ťa spoznať. A dokonca som o ňu ani nestála." odmietavo pokrútila hlavou.

            „Odišiel by som, keby si ma nebola zastavila." zašepkal a nespustil pritom pohľad z jej zamračenej tváre. Jeho dych ju pošteklil v tvári a ona na okamih ochabla v jeho zovretí. No chvíľkový prejav slabosti opäť vystriedala vlna neúnavných pokusov o útek. 

            „Musíš mi to neustále pripomínať?" vytisla pomedzi zuby. Očami blysla smerom k jeho nohám. Napriahla koleno a chystala sa ho kopnúť do najcitlivejšieho miesta, ale po druhýkrát predvídal jej útok a podtrhol jej nohy, takže sa zrútila do sviežej trávy. Keď ju priľahlo jeho svalnaté telo, zostala ochromená. Celkom jej znemožnil akýkoľvek pohyb.

            „Bastard!" vykríkla a s potešením by mu bola vyškriabala tie šibalské oči, keby jej nedržal ruky nad hlavou v silnom zajatí.

            „Prečo mi nadávaš, Arya? To ty si mi chcela ublížiť." usmial sa. Už mu od nej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Keby sa však pohľadom dalo zabiť, už by sa smažil v tých najtemnejších hlbinách pekla. 

            „Pusť ma Raymond, inak..."

            „Inak čo?" zatiahol posmešne a hľadel do jej ľadovo modrých očí. Zdalo sa mu, že potemneli, ako letná obloha pred búrkou. Nečakal na jej odpoveď a sklonil sa jej ku krku, na ktorom šialene pulzovala hnevom zvýraznená žila.

            Nechcela, aby ju pobozkal, nemohla mu to dovoliť. Jeho blízkosť jej však vzala možnosť brániť sa. Pocítila horúce pery na svojom krku. Bozkával ju drsne a zároveň so všetkou nežnosťou. Zdalo sa jej, že vlastná krv sa jej mení na vriacu lávu a všetky svaly slabnú. Všetok  jej vzdor pominul. Dokonca aj zovretie Raymondovej ruky povolilo. Prstami jej v jemnom dotyku prešiel od dlane až k ramenu. Neváhal a rukáv šiat jej strhol z pleca, aby uvoľnil cestu pre svoje pery. Bozkával jej vystupujúcu kľúčnu kosť a nežne láskal belostnú pokožku ramena.

            Arya sa poddala príjmnemu pocitu, zavrela oči a zaklonila hlavu, dýchajúc čerstvosť letnej trávy. Prstami mimovoľne zablúdila do jeho svetlých vlasov a nechávala si ich voľne kĺzať pomedzi prsty. Pocítila ako si drsná dlaň razí cestu po jej stehne a s majstrovskou skúsenosťou rozmaznáva každučký kúsok jej pokožky. Dotyk pier sa pomaly presúval z krku k miestu, kde čoraz rýchlejšie bilo jej srdce a ona rýchlo otvorila oči. Čo to urobila? Už načisto zošalela? Nežný dotyk jej prstov sa zmenil na silný stisk, ktorým mu hlavu zdvihla za vlasy tak, aby videla do jeho tváre. Spomedzi pier sa mu vydral bolestný ston.

            „Nepokračuj..." zašepkala a zradná vášeň z nej už celkom vyprchala. Raymond sa na jej prekvapenie podvihol na lakťoch a s námahou vstal. Natiahol k nej pomocnú ruku, aby jej pomohol vstať, ale ona vyskočila na nohy so svižnosťou srnky a pobehla ku Knightovi. Kým ju stihol zastaviť, vyšvihla sa do sedla.

            „Vôbec by ti neprekážalo, keby si ma znásilnil, ty barbar!" vyhŕkla pobúrene. Sedela na Knightovi a z výšky hľadela na rytiera, ktorý sa na ňu odvážne pozeral.

            „Nemám vo zvyku brať si ženy proti ich vôli. No zdalo sa mi, že nemáš námietky. Pri znásilnení sa totiž žena bráni." žmurkol na ňu a plesol Knighta, ktorý okamžite vyrazil vpred. Bolo to bezpečnostné opatrenie pred novým útokom.

            Raymond už nemohol počuť štipľavé nadávky, ktoré sa hrnuli z pekne krojených pier na jeho adresu, takisto ako ona už nemohla byť svedkom jeho sarkastického smiechu.