Nespútaná

Návštevník

„Prečo si to nepovedal hneď?" zaplavovalo ju bezmocné zdesenie.
„A čo proti nim zmôžeš? Postavíš sa im s mečom v ruke a myslíš, že budeš mať vyhrané. Si naivná," chrstol jej do tváre až zaspätkovala. Potkla sa o vedro a takmer spadla. Harold ju však v poslednej chvíli zachytil. Namiesto slovka vďaky len odstrčila ruku, ktorej dotyk jej bol tak odporný.
„Je mojou povinnosťou postaviť sa nepriateľom a ochrániť svoj ľud," namietla a snažila sa prešmyknúť popri ňom von zo stajní.
„Si iba žena, Arya. Chrániť ľud je povinnosť muža, ktorého si už dávno mala mať." Nechal ju prejsť a v tesnom závese ju nasledoval, dýchajúc vôňu voľne povievajúcich vlasov.
Arya sa rozhodla neotočiť, aj keď ju tie slová neuveriteľne pobúrili. Bola snáď zlou paňou? Trpeli ľudia cez zimu hladom? Treli biedu? Boli kruto trestaní? Práve naopak, panstvo donedávna prekvitalo šťastím a smiechom. Nikto sa nesťažoval, že v ich čele nestojí muž. Tak prečo Harold stále spochybňoval jej autoritu?
Pohodila hlavou a zhlboka sa nadýchla. Rozbehla sa na drevené schody. Doľahol k nej dupot konských kopýt. Brala schody po dvoch, aby mohla čím skôr nazrieť cez posilnené palisády. Ani sa nestarala, či je Harold stále za ňou. Rukami sa oprela o opevnenie a nazrela dolu.
K bráne sa blížila skupina jazdcov. Väčšia suita čakala obďaleč a priateľským tľapkáním upokojovala erdžiace kone. Vodca skupiny pritiahol uzdu mohutnému čiernemu žrebcovi a zvolal:
„Chcem hovoriť s vašim pánom!"
„Toto panstvo nemá pána!" odpovedala mu Arya, čím k sebe pritiahla jeho pozornosť.
„Odkedy miesto mužov stoja na hradbách ženy?" spýtal sa posmešne a na diaľku si ju bezočivo premeral.
„Postrehol si, že si v Anglicku, pane?" opätovala mu posmešný tón, načo sa hrozivo zamračil.
„Kto si, žena?" odfrkol a úzke pery skrivil v pohŕdavom úškľabku.
„Je prejavom úcty a slušnosti, ak sa prvý predstaví muž." Hrdo zdvihla hlavu a bojovne vystrčila bradu. Pohľadom prenikavých modrých očí sa zahľadela na rytiera, ktorý bol sťa vytesaný z kameňa.
„Ospravedlňujem sa, najjasnejšia pani," začal sarkasticky, ale vzápätí zvážnel a vystrel sa v sedle. „Som Arnaud Bastien de Saviere. A ty?" snažil sa o úctivý tón, aj keď v oceľovo sivých očiach nezaprel pravé pocity.
„Som Arya, prezývaná Statočná a ...." nestihla dodať, že je majiteľkou panstva, pretože jej bezočivo skočil do reči.
„....a si prvý rytier a najudatnejší bojovník svojho pána, nie je tak?" zasmial sa a zložil si prilbu zo svetlohnedých vlasov, ktoré mu padali na plecia.
„Mierni uštipačný tón, sire, inak budem nútená pustiť na teba a tvoju družinu psy." Oznámila mu chladne a plášť si pritiahla tuhšie k telu. „Som paňou tohto panstva i hliny, na ktorej tvoj kôň stojí."
„Odpusť, mademoiselle, nebolo mojim úmyslom pobúriť ťa." Sklonil hlavu v geste ospravedlnenia, ale ona vedela, že nie je úprimné.
„Čo ťa privádza do týchto končín?"
„Prišiel som po niekoho, koho tu väzníš," objasnil a prepálil ju pohľadom. Mal ostro zaťaté čeľuste a v zjave skrýval istý šarm a francúzsku príťažlivosť.
„Môžeš tento hrad prehľadať od najvyššej veže až po základy, ale nenašiel by si tu ani jedného väzňa," odvetila pokojne a mierne sa usmiala. Presne vedela akého väzňa myslí. Aj keď iróniou bolo, že sa nechával väzniť dobrovoľne, napriek tomu, že mal vždy otvorenú bránu.
„Sira Raymonda de Poite-de-Sonne tu teda hľadám bezúspešne..." skonštatoval a pri pohľade na jeho vysokú, mohutnú postavu a ruku v koženej rukavici, ktorú mal položenú na rukoväti meča, zistila, že je v strehu.
„Sir Raymond na mojom panstve je. Nie však ako väzeň. Keby som vedela, kde je, dám ho zavolať. Pravdepodobne sa niekde túla." Ľahostajne sa obhliadla, predstierajúc, že ho hľadá, aj keď asi ešte spal v starom senníku, kde ho nechala.
„Nemôžeš niekoho požiadať, aby ho priviedol?" Arnaud bol netrpezlivý. Nervózne zvieral oťaže a obzeral sa za svojou družinou. Akoby čakal, že naňho saskí barbari každou chvíľou spustia útok.
„Arnaud!" Arya okamžite spoznala Raymondov hlas. Utekal popri hradbách a razil si cestu k staršiemu rytierovi. Ten sa prekvapene obrátil za hlasom a keď zbadal vysmiateho mladíka, svižne zoskočil z koňa.
„Už som myslel, že sa ťa nedočkám." Priateľsky sa objali, tľapkajúc sa po chrbte ako otec so synom, ktorí sa po dlhom čase stretli.
„Čo tu robíš? Myslel som, že William potrebuje tvoju pomoc." Raymond spýtavo nadvihol obočie a so záujmom čakal na odpoveď.
„William potrebuje každého bojaschopného muža. A to je dôvod, prečo som tu."