Nespútaná

Príchuť neistoty

               "Vôbec nemyslíš na to, čo chcem ja? Ak ma tak ľúbiš ako hovoríš, dovoľ mi vrátiť sa domov." takmer na neho kričala a privierala oči, do ktorých jej šľahal studený jesenný vietor.

                "Nemôžem...", začal a priblížil sa ešte bližšie ku Knightovi.

                 "Prečo by si nemohol?"

                  "Vyzeral by som pred nimi ako hlupák, ktorého ovláda žena," povedal úprimne. Miesto toho, aby si jeho úprimnosť cenila, ešte viac ju nahnevala. Ako málo by stačilo a spadol by z koňa. Netušila však, aké následky by za to poniesla. Možno by z pomsty ublížili Knightovi. A s tým by sa nezmierila.

                   "Aspoň ma nechaj samú," požiadala ho a tuho zavrela boľavé oči. Nečakala, že jej vyhovie, ale keď ich opäť otvorila, miesto po jej boku bolo prázdne. Nespomalila. Neodvážila sa riskovať, že by opäť niekto narušil jej krehký pokoj. Po zbytok dňa sa k nej už našťastie nikto nepriblížil. Držala si odstup, ale brala ohľad na Knightove míňajúce sa sily, a preto ho za každú cenu nehnala tryskom. 

                 "Stoj! Musíme sa utáboriť na noc!" Arnaudov hlas k nej doľahol akoby z veľkej diaľky a stiahol ju zo sveta myšlienok nazad do prítomnosti. Zastavila Knighta a ten sa vypäl na zadné. Pevne sa ho chytila, aby nevykĺzla zo sedla a nežne ho hladila po mohutnej šiji, aby sa upokojil. Zdalo sa, že  k rytierom pociťuje tú istú nesympatiu ako jeho majiteľka. 

                 Arya k nim nezamierila hneď. Neďaleko táboriska našla tenký zurčiaci potôčik, v ktorom napojila Knighta a ovlažila si spotenú tvár. Voda v ňom bola ľadová a štípala na vetrom ošľahanej pokožke. Z dlaní si urobila misku a prehltla niekoľko dúškov. Pocítila ako jej voda stiekla dolu hrdlom. Až vtedy si uvedomila, že celý deň nemala nič v ústach. Nohy ju boleli po celodennej jazde. Knighta priviazala ku gaštanu, ktorému sa listy farbili do žlta a do trávy hádzal malých  ježkov, klubajúcich sa z pichľavých čiapočiek. Zdvihla jeden gaštan a vložila ho do mešca, ktorý sa jej hompáľal po boku.  Sadla si do trávy a chrbtom sa oprela o drsnú kôru stromu. Plášť si pritiahla tesnejšie k telu a zavrela oči. Začínala upadať do spánku, keď sa odrazu zachvela. Nemusela otvárať oči, aby zistila, že nie je sama. Cítila na sebe upretý pohľad, ale rozhodla sa, že neotvorí oči. Keď si bude myslieť, že spí, možno odíde. Tráva pod náporom krokov v ťažkých čižmách však praskala čoraz bližšie.Bez jediného slova si sadol do trávy. Na okamih sedeli v tichu. Ona neustále predstierajúc spánok a on sa tváril, že mu to vôbec neprekáža. Napokon však prelomil mlčanie: 

                    " Viem, že nespíš," Arya prekvapene otvorila oči, pretože sa vo votrelcovi zmýlila. Nesedel vedľa nej Raymond ako predpokladala, ale rytier s posmešným úškrnom na perách. 

                    "Nemôžeš mi dopriať aspoň chvíľu pokoja?" spýtala sa tichým hlasom a pohľad upriamila na čarovné údolie pred sebou. Jednu stranu lemovali lesy a druhú hŕba skál a kamenia, ktorou si razil cestu bystrý potôčik. Jeho vlny sa preháňali po kaskádach a zoskakovali do väčších i menších jazierok, odkiaľ opäť pokračovali vo svojej púti. 

                     "Myslíš, že neviem, prečo ťa vzal so sebou?" nereagoval na jej otázku, prešiel rovno k tomu, čo mal na srdci. Arya sa strhla. Až to ju prinútilo zabodnúť pohľad do dokonale chladnej ocele Arnaudových očí. Mala pocit, že jediný jeho pohľad ju môže rozsekať na kusy. Sklopila hlavu, ale on jej ju prudko zdvihol a prinútil, aby ne neho pozrela. 

                     "Keby ťa nemiloval, už dávno by si bola mŕtva a keby si nemilovala ty jeho, už dávno by bol mŕtvy on." Hneď na to ju pustil a ona sa zhlboka nadýchla. 

                       "Ja ho nemi...." začala, ale zastavil ju ráznym pohybom ruky. Na tvári mu pohrával vševediaci úsmev. 

                      "Nerob zo mňa hlupáka. Som dosť starý na to, aby som videl, kedy ženu týra láska. A poznám aj pocit, ktorý sa v duši rozleje mužovi, ak odíde bez milovanej ženy. To je dôvod, prečo ťa vzal so sebou." uvoľnil sa a tiež sa oprel o kmeň stromu. Arya si ho kútikom oka prezerala.  V tábore už stihol zhodiť zbroj. Bol len vo vlnenej tunike a košeli, ktorá sa už dlhý čas iste neprala.  

                     "Keby som ho milovala, netúžila by som po jeho krvi." namietla a pokrútila hlavou. Vráska znepokojenia sa jej usídlila uprostred čela, pretože nedokázala vyhnať z hlavy ozvenu Arnaudových slov. 

                    "Keby si ho nemilovala, už dávno by mal tvoju dýku v srdci." žmurkol na ňu, čím prilial ešte viac oleja do ohňa znepokojenia.

                     "Čo chceš týmto rozhovorom vôbec dosiahnuť?" zašepkala a váhavo zdvihla pohľad k rytierovej pohľadnej tvári. 

                     "Nevybrali ste si vhodný čas na lásku. Vo vojne ľudia zomierajú. A ak má ich život stáť aspoň za niečo, mali by využiť každú šancu. Aspoň krátky čas milovať a byť šťastní. Vybral si teba a verím, že jeho city dokážeš opätovať." 

                      "Neviem ho ľúbiť," zakvílila  a prsty zaťala do vysokej trávy nasiaknutej studenou hmlou, ktorá sa začala spúšťať na zem spolu s prichádzajúcim večerom.

                        "Nepresviedčaj ma o niečom, v čo sama celkom neveríš. Využi to málo, čo sa ti ponúka. Zanedlho bude po všetkom." svižne vyskočil na nohy a zastal nad ňou. Zdvihla k nemu obrovské modré oči, v ktorých sa rysovalo nepochopenie. Prečítal si v nich strach z budúcnosti, strach o vlastný život. Preto sa poponáhľal dodať: 

                        "Každý z nás má nejaké tajomstvá. A Ray nie je výnimkou." nepočkal na odpoveď ani na príval zvedavých otázok, ktoré sa jej nepochybne tisli na pery. Otočil sa a pobral sa do tábora, nevnímajúc Aryin pohľad, ktorý mu prepaľoval chrbát, až kým sa nestratil medzi stromami.