Život od začiatku

Prebudenie

Pomaly otváram oči. Telom mi prešla ostrá bolesť . Bolí ma celé telo. Počujem pípanie. Pravidelné pípanie. Snažím sa rozostriť zrak a rozpamätať sa , kde som a ako som sa sem dostala. Zaostrila som na biely strop so silnými neónovými svetlami.

„Ninka? O môj bože. Rýchlo! Zavolajte doktora! Prebrala sa. Ďakujem pane, ďakujem.." prerušila pípanie prístrojov žena sediaca vedľa mňa. Až teraz som si ju všimla. Držala ma za ruku a plakala. Žena mala dlhé čierne vlasy a hnedé oči. Bola asi v stredných rokoch a bola veľmi pekná. Objala ma. Som zmetená. Kto je táto žena? A kde som? V nemocnici? A čo tu robím? Čo sa mi stalo? V hlave mi vírilo tisíc otázok, ale na nič som si nepamätala.

Do izby prišiel vysoký muž v bielom plášti a za ním ďalší ľudia, ktorý sa na mňa neveriacky dívali.

„Prosím odstúpte," povedal doktor. Žena poslúchla a pustila ma. Počula som len vzlyky a ďakovania od tých ostatných ľudí.

Doktor mi prezrel oči a pozrel sa na prístroje. Potom povedal: „Tak si sa prebrala. Pamätáš si niečo? Na to čo sa ti stalo?"

Pokrútila som hlavou, že nie.

„A vieš kto si?"

Chcela som odpovedať, ale nevedela som. Nespomínam si ako sa volám. Žena aj doktor ma oslovujú Nina, ale ja si nepamätám, že sa tak volám. Som Nina? A kto sú všetci títo ľudia?

„Nina," vrátil ma späť do reality doktor, „pamätáš si svoje meno?"

Znova som lem pokrútila hlavou. Nič mi nedávalo zmysel. Cítim sa príšerne.

Vedľa mňa sa ozval hlasný vzlyk. „Pane bože! Ona si nič nepamätá!" povedala žena, ktorá sedela vedľa mňa, keď som sa prebrala. Vedľa nej stála staršia pani a utešovala ju.

„Hmm. Vyzerá to na amnéziu."

„Ale dostane sa z toho, však?" opýtala sa tá staršia pani.

„To neviem z istotou povedať. U každého je to individuálne. Budeme musieť urobiť ešte pár vyšetrení. Ale nebojte sa, z najhoršieho je už vonku."

„Takže to si na nás možno už nikdy nespomenie?" opýtalo sa chudé, vysoké dievča s krátkymi hnedými vlasmi okolo 12 rokov, ktoré stálo vzadu pri dverách.

„Neboj sa. Poznám veľa prípadov, kedy sa pamäť opäť vrátila," upokojil ju doktor a milo sa na ňu usmial. Potom sa pozrel na ostatných. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že sa jej pamäť opäť vráti, ale tiež sa jej nemusí vrátiť vôbec. S tým musíte počítať. Tiež, aj keď si spomenie, tak si nemusí pamätať všetko. Ako niektorá veci z detstva, nejaké, pre ňu, traumatické udalosti ako je napríklad nehoda, ktorá sa jej stala. Ďalej..."

Prestala som ho vnímať, lebo mi hlavou prešla silná tupá bolesť a dokázala som sa sústrediť len na ňu. Uvedomila som si, že sa držím rukami za hlavu. V pozadí som počula tlmené hlasy, ktoré utíchali.

„Nina!" to bolo posledné čo som počula.