Život od začiatku

2. deň po prebudení

Znova otváram oči rovnako dezorientovaná. Čo sa stalo? Bol to iba sen?

„Ninka. Ako sa cítiš?" počujem známy hlas vedľa seba.

Ležím v tej istej posteli, v tej istej miestnosti, s tou istou ženou, ktorú si stále nepamätám.

Takže to nebol sen.

„Čo.. čo sa stalo?" opýtala som sa slabým tichým hlasom.

„Začala ťa silno bolieť hlava. Doktor ti dal lieky od bolesti. Potom si zaspala. Ako ti je?"

„Lepšie. Kto vlastne ste?"

Žena sa trochu zarazila a na tvári sa jej objavilo sklamanie.

„Doktor povedal, že si na nič nebudeš pamätať, ale aj tak si to stále nechcem pripustiť," nastala krátka pauza a potom povedala: „Som tvoja mama, Ninka."

Stále tomu nemôžem uveriť. To nemôže byť pravda. Ako to, že si nespomínam ani na vlastnú mamu. Do očí sa mi tlačili slzy. Je to ako zlý sen.

„Mama.." povedala som pre seba. „Ja...ja si na nič nepamätám. Ani kto som. Kto vlastne som?" pozrela som na ženu, ktorá mala byť moja mama napoly zmeteným a napoly smutným pohľadom.

„Voláš sa Nina Murínová. Ja som Andrea. Nedávno si oslávila o.."

„Osemnásť. Mám osemnásť," dopovedala som za ňu.

Mama sa mierne pousmiala. „Pamätáš si to?"

„Nie. Len to proste viem. A čo môj otec? Kde je?"

Mamin úsmev sa hneď vytratil.

„Tvoj otec nás opustil, keď si ešte bola malá. Odvtedy žijeme samé."

Neviem ako mám reagovať. Mala by som byť smutná, ale necítila som nič.

„A ako som to zvládala?"

„Naozaj chceš vedieť práve túto časť svojej minulosti? Nechceš radšej vedieť niečo krajšie?"

Mama sa na mňa milo usmiala. Asi to nebola najkrajšia časť môjho detstva.

„Neviem," odpovedala som na maminu otázku a chvíľu som premýšľala. Potom som povedala: „Kto boli tí ľudia, ktorí tu boli včera?"

„Tvoja rodina. Včera tu bola celá tvoja rodina. Oslavovali sme totiž tvoje meniny. A jediné čo sme si priali bolo to, aby si sa prebrala. Boli tu aj tvoji kamaráti, ale čosi predtým ako si sa prebrala, odišli. Ja som sa išla rozlúčiť. A potom... potom si sa prebrala. Ani netušíš aká som bola šťastná. My všetci sme boli šťastný. Bolo to ako keby si sa znova narodila."

Do izby prišiel doktor a povedal: „á už si hore. Ako sa cítiš?"

„Dobre. Až na to, že si ani nepamätám kto som," skonštatovala som smutným tónom.

Doktor moju poznámku ignoroval a pokračoval: „výsledky vyšetrení máš v poriadku. Ak všetko pôjde dobre o dva týždne pôjdeš domov."

Jasné domov. Domov, ktorý si tiež vôbec nepamätám.

„Ale musím vás ešte na niečo upozorniť," prerušil moje myšlienky doktor: „Nina, utrpela si ťažký otras mozgu, zlomeniny rebier, zlomenina ruky, pomliaždeniny skoro po celom tele a vykĺbené rameno. Tiež si ležala mesiac v kóme, takže nečakaj, že sa hneď postavíš na nohy. Čo sa týka otrasu mozgu, to môže spôsobiť okrem amnézie aj bolesti hlavy, na to máš lieky, môžeš bývať dezorientovaná, mávať závrate alebo môžeš odpadnúť. Musíš byť opatrná a dávať si na seba pozor. Na amnéziu ti tak môžem odporučiť psychológa."

„Nechcem chodiť k cvokárovi," rázne som namietla. Nie som na to tak zle.

„Zlatko, nebuď hneď proti. Môže ti pomôcť.," zapojila sa mama. Ostala som ticho.