Život od začiatku

53. deň po prebratí

Zobudila som sa a ako prvé som sa pozrela na digitálne hodiny vedľa mňa. Bolo presne deväť hodín. Vstala som a vošla do obývačky. Na stole som si všimla papierik s odkazom. Zobrala som ho do ruky a začala čítať:

Ahoj, Nina. Som v robote a budem tam až do večera, obed máš v chladničke, s láskou mama.

Čiže som mala byt sama pre seba. Nič neobvyklé, keď mama chodí do práce. Zo začiatku som sa tu cítila sama a opustene. Ako sirota v cudzom byte. Nepáčilo sa mi, keď som tu bola sama. Teraz je to už lepšie. 

Išla som do kuchyne pripraviť si raňajky. Dala som si cereálie s mliekom a rozmýšľala, čo dnes budem robiť. Samozrejme som na nič neprišla. Obliekla som sa a sadla si na posteľ. Obzerala som sa po miestnosti akoby som ju ešte nikdy nevidela. Na pracovnom stole som si všimla obálku. Úplne som na ňu zabudla. Prišla som k stolu a zobrala obálku do ruky. Vybrala som z nej fotky. Fotky, ktoré mi dala Sára v ešte nemocnici. Opäť som si sadla na posteľ a začala pozerať fotky. V nemocnici som sa na ne často dívala a po každé mi boli neznáme. Teraz som si na niektoré z nich aj pamätala. Alebo mi boli známe. A nie preto, že som ich už videla v nemocnici. Proste mi bola známa tá situácia. Neviem to dobre vysvetliť. 

Po chvíli som dostala nápad a začala prehľadávať šuplíky, skrinky v obývačke a potom aj v spálni. V jednom šuplíku v detskej som našla vysvedčenie. Pozrela som sa naň a zistila, že je to moje maturitné vysvedčenie. Len som naň hľadela a potom pokračovala v hľadaní. Nakoniec som našla čo som chcela v skrinke pri televízore. Vybrala som jeden veľký fotoalbum a ešte jednu plnú obálku fotiek. Ako si najlepšie spomenúť, keď nie pri fotkách. Zobrala som si ich do izby a začala pozerať. Boli tam fotky od malého bábätka až skoro po súčasnosť. V obálke boli fotky z dovoleniek. A vo fotoalbume skôr rodinné fotky z osláv a z rôznych rodinných stretnutí. Prezerala som si ich asi hodinu, ale nič poriadne sa mi nevrátilo. Stále si skoro nič nepamätám. Už som toho mala plná zuby. Vadilo mi, že ani poriadne neviem kto som, čo všetko som prežila a ani na spoločné chvíle s rodinou a priateľmi. Zavrela som fotoalbum a vybehla z izby. To mi, ale nestačilo. Schmatla som kľúče a vybehla von. Mala som na sebe len tepláky a mikinu. Samozrejme mi to bolo jedno. Vonku bolo zamračené a chladno. Aj to mi bolo jedno. Rozbehla som sa ani neviem kam. Došla som do parku oproti nášmu paneláku a tam som sa zastavila. O tomto parku mi mama hovorila. Ako malá som sa sem často chodievala hrávať. Sadla som si na lavičku a obzerala si park. V strede bola fontána a okolo stromy. Na kraji parku bolo detské ihrisko. 

Ucítila som na sebe kvapku. A potom ďalšiu a ďalšiu. Za chvíľu sa riadne rozpršalo. Ja som tam stále sedela. Nevedela som čo mám robiť. Len sa mi nikde nechcelo. Chcela som tam sedieť a bolo mi ukradnuté, že mi je zima a som totálne mokrá. 

Stratila som pojem o čase. Neviem ako dlho som tam sedela a ani prečo. Ani neviem prečo som sa postavila a kráčala smerom k detskému ihrisku. Robila som to tak nejak podvedome. Nevnímala som už ani hluk kvapiek dopadajúcich na zem a listy stromov. Zadívala som sa na ihrisko. Mala som chuť kričať a zároveň plakať, ale moja tvár bola bez výrazu. Musela som vyzerať ako z nejakého hororu. 

Vrátilo sa mi pár ďalších spomienok z detstva. Hlavne z tohto parku ako sa tu hrám. Tiež aj na moju mamu. Ale to bolo všetko. Viem, že by som mala byť aj za toto vďačná. No len mňa už to nebavilo. Spomínať si po kúskoch a potom si to spájať. 

***

Celá mokrá som vošla do bytu a bežala rovno do kúpelne. Mokré veci som hodila do umývadla. Ja som vošla do vane a pustila teplú sprchu. Nakoniec som si napustila vaňu teplou vodou. Bola som komplet premrznutá. Celá som si ľahla do vane. Trčala mi len hlava. Zatvorila som oči a snažila si vybaviť na život, ktorý som si pamätala. Čiže od čias, kedy som sa prebrala sa v nemocnici. Na všetkých ľudí, čo ma prišli pozrieť. Ako veľmi sa snažili mi pomôcť a čo všetko som s nimi prežila. Vybavila som si všetkých, s kým som za ten čas bola. Ponorila som hlavu pod vodu. Neviem ako a neviem to ani opísať, čo sa v tedy stalo. Bolo to akoby som sa dívala na zrýchlený film, ktorému som celému rozumela. Celý môj život sa mi premietol pred očami. Všetkých ľudí z nemocnice, čo ma prišli pozrieť, som poznala. Zrazu mi všetko dávalo zmysel.

Rýchlo som sa posadila vo vani a lapala po dychu. Chvíľu som bola zmätená a dezorientovaná. Potom som sa len usmiala a vyliezla z vane.