Život od začiatku

35. deň po prebratí

Letné prázdniny sa pomaly končia ja som skoro nikde nebola. Len doma, v nemocnici, u babky a zas doma. Našťastie ma dnes moji "najlepší kamaráti" ako sa nazvali zobrali večer do klubu. V poslednom čase sa mi nevrátili skoro žiadne spomienky. To, že som vypadla z domu mi len pomohlo. 

Pri chystaní v kúpeľni za mnou prišla mama. "Si si tým istá?"

"Áno som. Neboj sa, som už dospelá, viem si dať na seba pozor."

"Ja viem. Len tá nehoda a strata pamäti... Proste sa o teba bojím."

"Neboj. Viem sa o seba postarať a hentí dvaja na mňa dohliadnu," upokojovala som ju. 

"Ja viem, ale keď už ťa chcel kdesi zobrať nemuselo to byť hneď kdesi do klubu. Aspoň nie tak skoro."

"Mami, už je to mesiac, čo ma pustili z nemocnice," nedala som si to vyhovoriť.

"Dobre asi ťa nepresvedčím. Ale dávaj si na seba pozor. A nepi veľa alkoholu. Vieš, že užívaš lieky."

"Neboj mami. Ako som hovorila mám osemnásť a viem sa o seba postarať."

"Tak dobre," s týmito slovami odišla a ja som sa mohla dochystať.

Obliekla som si biele kraťasy a ružový crop top. K tomu tenisky a bola som pripravená vyraziť. Nechcela som si obliekať nič elegantného ani tak. Toto mi prišlo ideálne. 

Prišiel pre mňa taxík, v ktorom už sedeli Sára a Matúš. Nastúpila som k Sáre na zadné sedadlo a vyrazili sme. "Tak ako si pripravená? Ver tomu'že si celú noc nesadneš," informovala ma Sára a začala sa smiať. "Ty už si pila?" opýtala som sa jej. "Nie, to je ona vždy taká nabudená pred diskotékou," odpovedal za ňu Matúš, ktorý sedel na mieste spolujazdca a ešte dodal: "ale tam sa pravdepodobne ožere ako má vo zvyku." 

"No haha. Si veľmi vtipný. Vôbec nemám vo zvyku sa ožierať na diskotékach. To sa stalo len raz," bránila sa Sára. 

"Hej. Inokedy to bolo na žúroch, máš pravdu."

"To nie je pravda."

"No tak kľud vy dvaja. Ešte sme tam ani neprišli a už sa hádate. To ste vždy taký?"

"Nie. Inokedy sa hádame aj s tebou," odpovedal mi Matúš a začali sa so Sárou smiať. "Daj na to!" povedala mu Sára. Matúš sa otočil a ťapol si so Sárou. "S kým sa to ja bavím. Ešteže si nič nepamätám."

"No dovoľ. My sme náhodou úžasní," protestoval Matúš.

"No presne. Mala by si byť vďačná, že nás máš," pridala sa aj Sára.

Už sme tu decká. Bude to 4,20," vložil sa nám do rozhovoru taxikár a ja som si ani neuvedomila, že sme zastavili. 

"Jasné hneď to bude," Matúš vybral z peňaženky peniaze a podal ich taxikárovi. Vystúpili sme z taxíka a ostali stáť na chodníku pred klubom. "No tak ideme nie?" ozval sa ako prvý Matúš.

"Jasné, že hej," odpovedala som mu.

Vnútri hrala hlasná hudba a zábava už bola v plnom prúde. Však ako inak, sme na diskotéke. "No tak si ideme dať jeden na rozohriatie," oznámila Sára a zamierila s to rovno k baru. 

"Sára počkaj. Ja nemôžem veľa piť. Prekonala som ťažký otras mozgu a beriem lieky," snažila som sa ju zastaviť. 

"Jeden ti nezaškodí. Ten je povinný. Ak si ho nedáš, tak sa urazím."

Len som s povzdychla a rezignovala. "Dobre jeden môžem, ale viac nie."

"Jasné, jasné. Tak už poďme."

Prišli sme k baru a Sára vypýtala trikrát Jacka. "Na ex. Povedala a zdvihla pohár. Štrngli sme si a vypili sme poháre. Zatvárila som sa zhnusene. Takú chuť som nečakala. Prirodzene som zabudla aj to, ako chutí alkohol. Tí dvaja sa len na mne zabávali. "Vyzeráš, akoby si pila prvýkrát," smial sa na mne Matúš.

"Ale všetci tu vieme, že to nie je pravda," pokračovala Sára, "aj keď teoreticky je."

"Dobre. Nedoberajte si ma a poďme tancovať."