Život od začiatku

36. deň po prebratí

 Ani som netušila, že sa dokážem tak dobre hýbať. Vydržala som tak možno hodinu v kuse a bolo by to aj dlhšie, keby sa moji partneri nesťažovali na bolesť nôh a únavu. "Poďme si na chvíľu sadnúť a dať s čosi na pitie. Nevládzem," ozvala sa prvá Sára a snažila sa prekričať hudbu. "A ja som príšerne smädný. Tak poďme," pridal sa Matúš.

"Zaujímavé. A kto tu ešte pred nedávnom tvrdil, že si ani nesadnem,"

"Ticho! To bolo myslené obrazne. Tak nemudruj a poď k stolu!" prikázala mi Sára.

Pri stole sa nás Matúš opýtal, čo si dáme.

"Vodku s džúsom. A nech tam dá viac tej vodky," ozvala sa ako prvá Sára.

"Ja si dám kolu," povedala som Matúšovi a Sára hneď namietala. "Akú kolu! Si v klube s nami a ty si chceš dať kolu?!"

"Ja som to hovorila, že nemôžem veľa piť," bránila som sa, "už ten na začiatku som si nemala dať."

"Sára nechaj. Má pravdu," bránil ma Matúš, "takže jedna vodka s džúsom s extra vodkou a jednu kolu. Idem to objednať. Sára sa dívala ako odchádza k baru a potom sa pozrela na mňa. "Kedysi s tebou bola väčšia sranda," povedala akože vážne.

"Kedysi som nebola po ťažkom otrase mozgu a skoro dvoch mesiacoch v kóme," odpovedala som jej. "Ale ja viem. Keď si na všetko spomenieš, čomu úprimne verím, tak sa poriadne ožerieme až zabudneš, že si si spomenula," chvíľu sa na tom smiala a potom ešte dodala: "Tomu sa hovorí irónia." Ja som sa zasmiala tiež. "No to je poriadna irónia."

"Celý môj život je irónia."

Ja som už nestihla reagovať, lebo Matúš doniesol pitie. "No konečne. Myslela som, že skapem od smädu," ohlásila sa hneď Sára.

"Ale klud. Buď rada, že som bol vôbec ochotný ísť pre pitie," odvrkol Matúš a podal nám pitie. Sára okamžite vypila polku pohára. Obidvaja sme na ňu pozreli či je normálna, ale nepovedali k tomu nič. "Ďakujem za pitie. Ty si si čo objednal?"

"Nejaký alkoholický koktail. Už ani neviem ako sa volá, ale je celkom dobrý. Chceš ochutnať?"

"No daj. Troška mi neublíži." Zobrala som si jeho pohár a odpila si zo slamky. "Mňam ten je fakt dobrý."

"No a že nebudeš piť," ozvala sa Sára.

"To som len ochutnala. Piť ho nebudem," povedala som rázne. Sára namiesto odpovede dopila svoj pohár a objedala si ďalší. Po dobití som povedala: "No tak čo. Ideme tancovať?"

"Počkaj kým dopijem," povedala Sára.

"Okej."

"No môžme," povedala po chvíli Sára. A tak sme išli. Tancovali sme väčšinou len mi traja. Občas sa k nám votreli nejaký chalani, dokonca aj pár báb išlo po Matúšovi, ale potom sme ich odbili. Keď sa pokúšali o niečo viac Sára sa vyhovorila, že je zadaná a ja vlastne tiež. Rozhodne som nemala záujem o žiadneho chalana, kým ani poriadne neviem kto som. Ale Matúš si to užíval. Na chvíľu sa od nás oddelil s jednou babou a tancoval len s ňou. "Zradca!" zakričala mi Sára do ucha aby som ju počula. "Idem k baru. Ideš so mnou?" Potriasla hlavou, že nie a zakričala jej do ucha: "Choď sama. Ja budem tu!" Len kývla ramenami a odišla. Tak sa stalo, že som tam tancovala sama. O chvíľu za mnou prišiel chalan. Bol vysoký a vyzeral byť starší odo mňa. Bol dosť pekný. "Ahoj! Ja som Lukáš!" kričal mi do ucha. Tak som mu to opätovala: "Ja som Nina!"

"Zatancuješ si?!" opýtal sa ma.

"Jasné." No čo. Mala som tancovať sama? A fakt ma priťahoval. Chvíľu sme len tancovali. Potom sa priblížil bližšie a chytil ma za zadok. Ja som mu ju dala dole.

"Hej! Čo si taká! Však sa uvolni!" Nereagovala som na to a tancovala ďalej. O chvíľu si zasa začal dovoľovať. Znova som mu stiahla ruku. "Buď so mnou tancuj alebo odíď!" kričala som mu do ucha. Zatváril sa nevinne a prestal. Po chvíli mi hovorí (teda skôr kričí): "Vieš, že si fakt pekná?"

"Ďakujem. Ty tiež nie si zlý!" Chytil ma okolo pása a privinul bližšie. Pokúsil sa ma pobozkať, ale ja som ho odstrčila. "Prepáč, ale nehľadám chlapa. A už vôbec nie na jednu noc!"

"Ale nehraj sa na nedostupnú. Ja viem, že to chceš." Znova ma chytil, ale pevnejšie a pokúsil sa pobozkať. "Prestaň!" zakričala som, ale márne. Snažila som sa brániť, ale bol moc silný. Zatvorila som oči a odtláčala ho od seba. Potom som cítila, že ma pustil. Otvorila som oči a zistila, že ho Matúš odsotil. "Nechaj ju na pokoji! Je tu so mnou!" kričal. Lukáš sa spamätal a jednu mu vrazil do tváre. Ja som len kričala: "Dosť! Prestaň!" Matúš si chytil nos, z ktorého mu išla krv a išiel mu vrátiť ranu, ale Lukáš sa uhol a sotil Matúša na zem. Rýchlo som sa postavila pred Matúša a snažila sa ho ochrániť. Našťastie prišiel sekuriťák a spacifikoval ho. "Čo sa to tu deje?!" opýtal sa. Hneď som sa ozvala: "Henten ma obťažoval. Tu Matúš ho chcel len odo mňa oddeliť, ale on ho udrel." (Cítila som sa ako žalobaba, ale čo už). Sekuriťák len prikývol a odviedol Lukáša preč. Matúš sa zatiaľ postavil a držal si nos. "Si v poriadku?" opýtala som sa ho ustarosteným hlasom. "Neboj to bude dobré a čo ty?"

"Mne nič vďaka tebe neurobil. Poď si to utrieť na toaletu." Poslúchol ma a išli sme. Vtedy nás dobehla aj Sára. "Čo sa stalo? O čo som prišla?"

"Potom ti to vysvetlím," povedala som rýchlo a išla s ním na toaletu (no a čo, že na pánsku).

***

Sedeli sme pri stole a všetko vysvetlili Sáre.

"Sakra. A ja som to zmeškala," bola jej prvá reakcia. Šupla do seba seba ďalší pohárik (teraz už len vodku bez džúsu) a dodala: "Ja už som len videla ako Matúš leží na zemi."

"To myslíš vážne?! Mne to moc zábavné neprišlo," ohradila som sa na ňu.

"Nechaj ju," ozval sa Matúš s toaleťákom v nose, "myslí to zo srandy a naviac je už opitá."

Pozrela som sa na Matúša a potom na Sáru. "No už by sme mali ísť domov. Jeden má rozbitý noc a druhá je na mol," vyhodnotila som situáciu.

"Súhlasím," podporil ma Matúš.

"Nieee, počkajte. Ešte si musím dať jeden na rozlúčku," ohradila sa opitá Sára.

"Tak nato zabudni. Už si toho vypila dosť. Ide sa domov," povedal rázne Matúš a staval sa na odchod.

Sára len sklopila hlavu a povedala: "No dobre tati, už idem." Postavila sa a skoro spadla. Matúš ju zachytil. Sára už ledva stála, tak sme ju každý chytili z jednej strany a išli von.

Taxík prišiel za chvíľu. Najskôr sme naložili Sáru a potom nastúpili my. Matúš povedal taxikárovi, kde má ísť a vyrazili sme. Sára si začala spievať: "Dnes je krásny deň. Domov sa valím. Vidím ten krásny svet. Noc svieti krásne dnes..." Náhodne si vymýšľala slová a tak to bolo celú cestu. Najskôr sme išli zaviesť ju, lebo sama by to nezvládla. Naložili sme spievajúcu Sáru do výťahu a išli ju odovzdať domov, kde si ju prebrali rodičia. Potom sme išli ku mne domov. Matúš ma odprevadil až ku vchodu a povedal: "Až na tie malé komplikácie dúfam, že sa ti páčilo."

"Jasné. Bolo to super. A ospravedlňujem sa za ten nos."

"To je v pohode. Aspoň bude na čo spomínať." Len som sa zasmiala a Matúš tiež.

"Tak dobrú noc, povedal."

"Dobrú," povedala som. Objali sme sa a odišla som domov.

V posteli sa mi vrátili nejaké spomienky s tými dvomi. Vtedy som bola šťastná ako nikdy. Teda, čo si pamätám.