Život od začiatku

99. deň po prebratí

Zapaľujem sviečku na Denisovom hrobe. So smutným pohľadom sa dívam na nápis na pomníku. Od vtedy ako sa mi vrátila pamäť sem často chodím. Priala by som si aby bol so mnou, keď sa mi vrátila pamäť. Aby nikdy nezmizol z môjho života. Lenže osud nie je taký ústretový. Na dnes sme sa dohodli so Sárou a Matúšom, že pôjdeme von. Tí dvaja ma dokopali aby som urobila to, čo som už mala urobiť dávno. Vraj sa nemám trápiť nad niečim čo je už dávno preč, ale mám sa radovať z toho čo som získala. Lenže on nie je „čo", ale „kto!" Čiastočne som za jeho smrť mohla aj ja a milovala som ho. Bolesť síce už trochu utíchla, ale stále mi veľmi chýba. Ako povedali tí dvaja, treba ísť ďalej a to sa aj snažím urobiť. Dnes som sem prišla, aby som urobila za svojím starým životom pred nehodou hrubú čiaru. Podala som si prihlášku na výšku a nastupujem od ďalšieho semestra. Z cintorína idem rovno za nimi aby sme oslávili môj nový začiatok. Lúčim sa s Denisom, lebo viem, že keby mu nepoviem posledné „zbohom" budem sa trápiť do konca života. Nikdy na neho nezabudnem, ale musím to urobiť. Musím ísť ďalej.

Keď odchádzam z cintorína, cítim ako mi zo srdca padol obrovský kameň. Pocit úľavy sa šíri po celom mojom tele a po mesiaci a pol sa konečne úprimne usmievam. Zbohom Denis, nikdy na teba nezabudnem aj keď sa už raz tak stalo. Cítim ako mi po líci steká slza. Slza radosti aj smútku.

***

Sára s Matúšom ma už čakali na dohodnutom mieste. Bolo to na parkovisku blízko cintorína odkiaľ som išla. Stáli pri čiernej fábií. Prišla som k nim a oni ma s úsmevom privítali.

„Ahoooj,"zaspievala Sára a objala ma. Keď mi dala priestor k dýchaniu tiež som ich privítala: „Ahojte. Matúš, ty máš auto? To je pre mňa novinka."

„Hej hej. Nejako som si naň našetril. Čosi pred tou nehodou som si ho kúpil, tak si nemala šancu ho ešte vidieť. Pekné, že?"dopovedal a ukázal na auto s tým svojim úškrnom.

„Môže byť. Pokiaľ je pojazdná, tak mi plne vyhovuje."

„Oto mať strach nemusíš."

Pri tých dvoch hneď na všetko zlé zabudnem. Škoda, že len dočasne.„Nina? Si v poriadku? Myslím to, no... Veď vieš, rozlúčila si sa?" opýtala sa Sára, keď videla, že som stíchla a nehybne stála.

„Hej,už je to v poriadku. Teraz sa cítim oveľa lepšie," usmiala som sa a zmenila tému: „tak kde dnes pôjdeme?"

„Toje prekvapenie," ozval sa Matúš, „nasadaj do auta a vyrazíme."

„Dobre sedím vpredu," vyhlásila som rázne a vykročila k dverám spolujazdca.

„Hej!Tak to ani náhodou!" protestovala Sára, ale už bolo neskoro.

„Smola!" kričala som z auta, „a mám na to právo! Som po ťažkej nehode a traumatickom zážitku!"

Sára si sadla dozadu do auta a počas priputávania ešte hovorí: „Super!Teraz nás tým bude vydierať do smrti."

Otočila som sa na ňu a vyplazila jej jazyk. Medzitým nastúpil aj Matúš na miesto šoféra. „No tak deti nehádajte sa," zavtipkoval.

„Veľmi vtipné. Radšej už poďme," ozvala sa zo zadu Sára.

„Pripútať sa! Vyrážame."

Odviezli sme sa do centra mesta. Nechápala som, čo je tu také výnimočné.

„Prečo práve sem?" začudovane som sa opýtala.

„Nevieš čo dnes bude v centre mesta?" odpovedá mi protiotázkou Sára.