Život od začiatku

43. deň po prebratí

Ráno mi prišla  správa od Sáry: 

Ahoj invalid, nepôjdeš dnes von?

Len som sa usmiala a odpísala jej:

Jasné, budem rada ak vypadnem

Na odpoveď som nemusela ani dlho čakať.

Sára: Ok tak pre teba prídem o tretej

Ja: Ok

***

O tretej som ju čakala dole pred vchodom. Ani som na ňu nemusela dlho čakať. Prišla som k nej s úsmevom a objali sme sa. "Tak, kde pôjdeme?" opýtala som sa aby nenastalo trápne ticho.

"Do mesta, viac ti nepoviem," tajila Sára. 

"Čo ma chceš zobrať na nejaké špeciálne miesto?"

"Také niečo, ale viac zo mňa nedostaneš,"

Zasmiala som sa a nasledovala Sáru, ktorá vyrazila do centra mesta. 

Počas cesty sme sa moc nerozprávali. Len mi ukázala pár miest, kde sme chodievali a pár zážitkov z miestnych barov a klubov. 

"Už sme tu," Sára ukázala na miestnu kaviareň. Len som na ňu začudovane pozrela, že čo vidí na na malej kaviarni v centre mesta. 

"Tu robia najlepšiu kávu v meste. Chodievali sme sem prakticky stále."

"Aha," to bola moja jediná reakcia nad rozžiarenou Sárou. 

"Ani nevieš ako dlho som si tu nedala latté. Bez teba to proste nešlo. Ale teraz si tu živá a zdravá, aj keď bez pamäte."

Vošli sme do kaviarne a Sára išla priamo k pokladni. "Dve caramelové latté zo sebou prosím," vypýtala si Sára od čašníčky a zaplatila. 

"Neostaneme tu?"  opýtala som sa jej. 

"Nie, vždy si to zoberieme so sebou a vypijeme niekde v parku alebo po ceste," vysvetlila mi.

"Aha, zaujímavé. A čo ešte také sme mali vo zvyku?" 

Čašníčka nám doniesla kávu v papierovom pohári. Sára ich zobrala a podala mi jeden. "Nooo. To musím popremýšľať,"  chvíľu sa odmlčala, " niekedy sme si sadli na lavičku a sledovali ľudí. Niektorí boli vážne zvláštni" 

Kráčali sme k námestiu a potom som k tomu dodala: "My sme boli divné." 

"Nie divné, šialené,"  opravila ma a odpila si. 

Prišli sme do parku a sadli si na lavičku. "Sára?"

"Áno?"

"Čo vieš o mne a Denisovi?" 

Začudovane sa na mňa pozrela. "Prečo sa pýtaš práve na toto?" 

Pokrčila som plecami. "Neviem. Zaujíma ma to." 

"No celkom dobre si rozumel s mojim priateľom. Často sme spolu chodievali von a na rôzne akcie. Bol k tebe veľmi milý. Bolo vidno, že ťa ľúbil. A ty jeho tiež."

"Vážne?" povedala som skleslo a zmenila tému, "ty máš priateľa? A nepovedala si mi o tom?!" 

Sára dopila kávu a vyhodila pohár. "Áno mám a je super. Ty si ho tiež mala rada, teda máš, ale si to nepamätáš... no vieš čo chcem povedať."

"Hej chápem. Tá káva je vážne dobrá," tiež som dopila a zahodila pohár.

"Ja som ti to hovorila."  Postavila sa a ukázala nech idem za ňou. Po chvíľke ticha som sa ozvala: "A ako sa volá?"

"Kto?" nechápala Sára.

"Ten tvoj frajer."

"Jaaaj, Šimon. Niekedy ťa s ním zoznámim. Znova. Možno sa ti vrátia nejaké spomienky. Tiež je pravda, že sa ti nevrátili pri našej obľúbenej káve. A keď sa ti nevrátili po nej, tak už potom neviem po čom." Začali sme sa smiať.