Život od začiatku

53. deň po prebratí (večer)

Mama prišla až večer a ja som na ňu netrpezlivo čakala.  Len čo som počula ako niekto odomyká dvere, som bežala do chodby a silno objala mamu hneď ako vošla do bytu. Do ucha som jej len ticho pošepkala: "Spomínam si. Na všetko som si spomenula." Mame chvíľu trvalo, kým moje slová spracovala a ostala nehybne stáť v mojom náručí. Až po chvíli mi objatie opätovala. Objala ma ešte silnejšie ako ja ju. Pri uchu som počula jej vzlyky. Plakala. Tiež som sa neubránila slzám. Ja že som sa toho plaču už zbavila.  

***

Dlho sme sedeli na gauči a rozprávali sa. Konečne pred sebou vidím svoju mamu a nie pre mňa neznámu osobu. Je to zvláštny pocit, zrazu si na všetko spomenúť. Na mame bolo vidno aká je šťastná. Zrazu sa zarazila. "Ja som zabudla," chytila si rukami ústa, "musím túto dobrú správu povedať rodine a blízkym." Len som sa usmiala. "Mami, povieš im to zajtra. Už je neskoro aby si teraz niekomu volala." Mama sa trochu upokojila. "Asi máš pravdu. Do zajtra to určite počká." Usmiala sa na mňa a chytila ma za ruku. "Som tak rada, že si späť."

"Hovoríš to akoby som niekde zmizla."

"Veď vieš ako to myslím."

"Hej, jasné." Vstala som a namierila si to do kuchyne. "Idem si spraviť čas, dáš si tiež?" Len pokrútila hlavou, že nie. Dala som variť vodu a nachystala pohár. Ten pohár mi dala Sára na narodeniny. Sakra, Sára, zahrešila som v duchu. Mala by som jej dať vedieť, že som si spomenula. By mi to neodpustila, že sa o tom nedozvedela ako prvá. Aj Matúšovi by som mala dať vedieť.  Dala som si lúhovať čaj a napísala do spoločného chatu na facebooku.

Nina: Som späť vážení!

Matúš: Myslíš tým to čo si myslím?

Sára: Akože ako späť? Hentak späť?

Nina: Áno presne tak. Vrátila sa mi pamäť!!

Sára: Robíš si z nás srandu?

Matúš: To by Nina so stratenou pamäťou neurobila, takže je to pravda :D

Nina: Presne ako píšeš :D

Sára: Asi sa rozplačem :D :D 

Nina: To ti neverím

Matúš: No mňa asi j***e

Sára: No hej máš pravdu :D musíme dobehnúť toľko vecí

Matúš: Čo máš na mysli??

Sára: Ty čuš, to sú babské záležitosti

Nina: Dobre, upokojíme sa. Toto musíme ísť poriadne osláviť

Matúš: Tak s tým súhlasím

Sára: bude chľaaaaast! :D

Nina: Ach Sára :D :D

Matúš: Sára, kto ťa zas bude vláčiť domov :D

Sára: No kto asi :-*

Matúš: S tým nepočítaj

Nina: Dobre, upokojíme sa. Dúfam že v piatok nemáte nič v pláne :D

Matúš: ee

Sára: Len sa opiť na tvoju počesť

Nina: Dohodnuté :D idem ja, majte sa

Sára: Papa

Matúš: Čau

Dopila som akurát čaj a išla ho umyť. Mama sa šla zatiaľ osprchovať a tak som išla do izby. Hneď mi napadla ďalšia vec. Počkala som kým sa mama osprchuje a išla som za ňou. "Cez môj výpadok pamäte si mi vôbec nepovedala celkom zásadnú vec," vychrlila som na ňu hneď ako vošla do obývačky. "Čo máš na mysli?" opýtala sa zarazená mama a išla si sadnúť.

"No, že som si dala žiadosť na výšku, ale už som akosi nezistila či ma prijali alebo nie."

"Och, áno. Obálka prišla, keď si ležala v nemocnici. Vtedy som myslela na iné veci a potom som na ňu zabudla." 

Nepáčilo sa mi ako to naťahovala. "A? Prijali ma alebo nie," snažila som sa to z nej dostať.

"Neviem. Nepozrela som sa do nej. Ale aj tak je to prakticky jedno, za chvíľu začína semester a už sa nemôžeš zapísať."

Hej to viem, ale aj tak ma to zaujíma. Kde je tá obálka?" bola som nedočkavá.

"V kuchyni hore v skrinke.." Nepočkala som, kým to dopovie a hneď zamierila do kuchyne. Vážne som to chcela vedieť.

"Ninka počkaj," zastavila ma mama, keď som šmátrala po obálke v skrinke. 

"Čo sa deje?"

"Len nechcem aby si bola sklamaná, ak ťa náhodou neprijali."

Až moc sa o mňa strachovala. "Neboj sa. Ako si pamätám alebo skôr ako som si spomenula, tú prihlášku som si nedávala nato, že tam vážne chcem ísť. Len som to chcela skúsiť. Ak to vyjde budem rada, ak nie, nevadí," upokojila som ju a našla obálku. Sadla som si k mame a predtým, ako som ju otvorila, som sa pozrela na mamu.

"Si nervózna, však?" opýtala sa skôr rečnícky. 

"No možno trochu. Ani neviem prečo. Vlastne ani neviem či chcem ísť na výšku. Len mám taký zvláštny pocit. Keby ma zobrali, cítila by som sa tak, veď vieš, dôležito. Mohla by som si povedať, že ma zobrali na výšku."

Mama sa na mňa usmievala. 

"Ja viem, znie to hlúpo."

"Nie, znie to úplne normálne. Tak už ju otvor aj ja som zvedavá," nabádala ma mama. 

Opatrne som otvorila obálku a vytiahla jej obsah. Preletela som očami text na papieri a hľadala čo potrebovala. To jediné slovko mi stačilo. Mama na mňa s nedočkavosťou pozerala. Potom som sa zastavila a položila si papier na kolená. 

"No tak ako? Prijali ťa či nie?" mama bola nedočkavejšia ako pred chvíľu ja. Pozrela som sa na ňu a rozhodla sa ju trochu ponaťahovať. "No neviem ako ti to mám povedať," začala som, "ale máš doma veľmi inteligentné dieťa, lebo ho prijali na vysokú školu."

Mama ma automaticky objala. "Ninka, to je úžasné. Dnes len samé dobré správy." 

Chvíľu sme sa odmlčali a ja som sa zadívala na papier o prijatí. Mama sa ešte opýtala: "Pôjdeš tam? Môžeš sa prihlásiť na budúci semester."

Odpovedala som až po chvíli: "Neviem. Je to úžasné, že ma prijali, ale neviem či tam chcem ísť. Je toho zrazu priveľa, musím si všetko premyslieť."

"Jasné, máš čas. Len chcem aby si vedela, že ak sa rozhodneš akokoľvek, stojím pri tebe."

"Ďakujem mami. Idem si ľahnúť, som už unavená."

"Dobre. Dobrú noc."

"Dobrú," popriala som jej po ceste do mojej izby. Zasvietila som si nočnú lampičku a sadla si na posteľ. Všimla som si fotku, ktorú som si dala pred tým na nočný stolík. Fotku mňa s Denisom. Pane bože, Denis. Nie nie nie nie nie, to nie je možné. Až teraz som zacítila tú bolesť pri srdci. Denis, môj Denis je mŕtvy. S návratom spomienok prišli aj spomienky na Denisa. A na to ako som ho milovala. Boli sme spolu skoro dva roky. A teraz je preč. Prišlo mi nevoľno. S plačom som sa zvalila na posteľ. Zaborila som hlavu do vankúšu a revala som tam ako malé decko. Mala som chuť kričať, do niečoho kopnúť alebo udrieť. Bolelo to, tak strašne to bolelo. V tejto chvíli som si prijala aby som si nikdy nespomenula. Ako rýchlo sa šťastie môže zmeniť v nočnú moru. Plakala som dlhé hodiny, dokým som nezaspala.