Mafia in the Blood (JBFF) SK

VI.

Minule ste postrehli, že sa to rozbieha a rozhodne ste sa nemýlili! ;) Navyše vám chcem oznámiť, že celú túto story píšem vo Worde a sem to len prekopírujem. Časti nepridávam pravidelne, no /diabolský smajík/ už mám dopredu napísaných 400 strán - teda už druhú časť story. Pokúsim sa pridávať pravidelnejšie, aby som sa dostala na úroveň: wattpad=word. :D Ale berte to pozitívne: aspoň viete, že nie je zbytočné to čítať, keďže to má ešte tak veľa častí. :D :P :* P.S: Užite si časť. 

____________________________________________________________________________________

Na tú chvíľu som úplne zabudla na Leenu, na odlet z Talianska. Kráčala som do hotelu s hlavou zaborenou v myšlienkach. Snažila som sa uvoľniť bránicu, ktorú mi ešte pred pár minútami zvierala Cora. Keď sa dohodlo, že pôjdem s nimi, potešila sa tak veľmi, že ma takmer rozpučila. Tá má teda silu.

Dokonca aj Marco dokázaj, že jeho mozog ovláda aj niečo iné ako obsah trenok. Keď som im povedala, že dnes odlietam, navrhol, aby som sa nasťahovala k ním, a aby som ,,rodičov" poslala domov s nejakou výhovorkou. No aj napriek tomu mi dali čas na rozmyslenie, dokonca by aj vymysleli iný spôsob ako zohnať náhradu za Nica.

Ani jeden z Mickey Mousov (:D) nemali dobrú minulosť. Rovnako ja. Možno by mi dokázali pomôcť, aby som sa s tým vysporiadala. A v tedy mi to došlo. Čo so mnou bude, keď sa vrátim do Marin County? Už nemám peniaze a ďalšia lúpež by mi už neprešla. Teta ma pravdepodobne zažaluje za únos Leeny, ktorá sa ma zrejme nezastane, pretože som sa jej počas jej života priveľmi nevenovala. Do školy medzi tých magorov sa nevrátim. Jediné, čo by mi zostalo, by bol skok z Golden Gate Bridge. No aj to by som pri mojom šťastí zas prežila. Nanešťastie. Ak by som, pravda, nechcela skončiť vo vezení. Životné udalosti by sa mi zas opakovali. Bol by to fádny, predvídateľný život.

Ale, čo mám Leenu zase opustiť? Keď som ju po tak dlhom čase našla? Keď sme sa spoznali a zoznámili? To jej nemôžem spraviť. Nemôžem dopustiť, aby žila v zaškatuľkovanom svete Tej Suky, ktorý je plný nenávisti voči mne. Ale nemôže zostať tu, v Taliansku so mnou.

,,Leena. Poď sem!" skríkla som okamžite ako som prekročila prah dverí. Leena predomnou stála v uteráku. ,,Čo horí?" nechápala, prečo kričím.

,,Niekde určite, ale potrebujem sa s tebou porozprávať."

Nasledovala ma do mini obývačky. Ruky som si položila na kolená a chytila som si do nich hlavu. Zdvihla som gebuľu, keď som uvidela jej spýtavý pohľad, zopla som ruky pred sebou. Chystala som sa začať, no prerušila ma. ,,Čo, odmietli ti vrátiť veci?" Zamyslela som sa. Ou, shit, ja som k ním išla po moje veci. ,,Ja som ich tam tak trochu... nechala."

Zdvihla obočie. ,,Nechala? Akože, na pamiatku? Mala by si sa začať baliť, lebo to lietadlo..." Nedokázala som ju počúvať, nakoľko bola neinformovaná. ,,Ja nikam nejdem!" prerušila som ju.

Zarazila sa. ,,Čo? Čože?" nechápala o čom točím.

Zhlboka som sa nadýchla, ruky som do seba zakliesnila pevnejšie. Akoby to bolo puto, ktoré ma s Leenou držalo pokope, chcela som ho upevniť, udržať pokope. ,,Nejdem domov. Ostávam tu, v Taliansku."

Zdvihla obočie. ,,Ostávame dlhšie?"

,,Nie, Leena. Zle si to pochopila. Ja ostávam dlhšie. Možno navždy. Ty pôjdeš s ,,mamou a ockom" domov." objasnila som, aby nedošlo k nedorozumeniu.

Zhlboka sa nadýchla a otvorila ústa, sťaby chcela namietnuť, no napokon ústa zavrie, a posadí sa rovnako ako ja. ,,P-Prečo?" vyjde z nej na koniec.