Mafia in the Blood (JBFF) SK

I.

Taliansko je očarujúca krajina, a o to viac Bibione, kde je hotel na hoteli, reštaurácia na reštaurácia. Kde sú noci teplé a ulice centra neustále preplnené na nepohnutie. Kde je slnko až moc silné.

Nenávidím slnko rovnako ako teplo. Len raz, jeden jediný raz, som čítala knihu na pláži a mojím zámerom nebolo chytiť bronz! No netušiac ako, stalo sa a to úplne bez námahy.

Tunajšie more je úchvatné! Nič krajšie som nevidela. Ale pozor! Nie som žiadna romantička! Romantika, rovnako ako láska a dôvera, sú rovnako naivné slová, ktorým sa vyhýbam najviac ako to ide, pretože som bola svedkom toho, čo dokážu tieto na pohľad nevinné slová v konečnom výsledku spôsobiť.

Stredozemné more na pobreží talianska sa od ostatných líši asi tým, čo je na jeho dne- mierne kopce, a to teraz nehovorím o dunách v podmorskom piesku. Od pobrežia ste dvadsať metrov, možno aj viac, a vodu máte do pol pása. Takže choďte ďaleko ako chcete, možno aj v bode S, budete mať vodu len po krk a s ľahkosťou dosiahnete na piesok na samotnom dne.

Žiadna kamenistá pláž. Piesok na pláži Bibione je zlatý ako odlesk slnka, jemný ako čerstvo napadaný sneh, teplý ako čerstvá francúzska bageta. Tak ako na pevnine, tak aj na dne mora.

Prechádzky v hociktorú rannú či nočnú hodinu po piesku so zámerom namočiť si nohy- nič lepšie neexistuje! More aj o piatej ráno, aj o jedenástej večer je zimné na kúpenie, ale má dokonalú teplotu na močenie si nôh v jeho vodách.

Niekedy, keď vám nohy jemne, v pomalom rytme, ošpliecha vlna, máte pocit, akoby ste našli studňu vody v púšti- alebo pocítili ten známi pocit nadržanosti. ( :3)

A toto slovo by mohlo byť pokojne mojím tretím menom.

Volám sa Kathleen- Vanessa (Nadržanosť) Lightland a som zrejme (stopercentne) najperverznejšia osoba z môjho okolia- a to sa v tom okolí nachádza vďaka mojej práci (záľube) veľa ľudí- práve síce viac nepriateľov ako priateľov.

°°°°

Poznáte ten pocit, keď vás prepadnú spomienky a bezočivo vás ťahajú až na samé dno? Keď sa vaša minulosť pretne s prítomnosťou a rukami sa naťahuje za budúcnosťou?

Ja áno.

Preto práve teraz stojím na samom vrchu mosta Golden Bridge v Californii netušiac, ako som sa tam dostala a netušiac, čo chcem urobiť.

Keď som odišla z domu bolo 05:00 ráno, takže môže byť aktuálne 06:00, čo je dôvodom, prečo drgocem zubami tak priveľmi, až mám pocit, že si ich vybijem.

Posúvam sa dopredu o ten najmenší krôčik, čím sa posúvam bližšie k okraju mosta. Zrazu mi je celkom jasné, čo sa chystám spraviť.

Pokoj! Upokoj sa! Nič to nieje. Len vyše 220 metrov a moje problémy sa vyriešia. Upokojujem sa.

Som necelých päť centimetrov do slobody, keď sa mi do mozgu celkom nevítane vkradne vec, prečo to nemôžem urobiť!

Keď som chcela cúvnuť a zliezť, ako naschvál mi na nose pristala mucha, čím mi podráždila nervy a pocítila som potrebu kýchnuť.

Následne ma začalo štekliť na stehne. Bolo to tak nepríjemné, že som takmer stratila zábrany a poškrabala sa, čo by znamenalo stratu mojej rovnováhy.

Musí byť úžasné letieť, len tak. Všade, kam sa mi zachce.

Zrazu som pocítila ťahanie k zemi, akoby magnetom. A zrazu mnou trhlo dopredu, z čoho ma rozbolelo celé telo, a už som len padala.