Tropický ostrov

vianoce

"Počujem dobre, alebo my už stej samoty hrabe"
Z udiveným pohľadom som sa odtiahla a nasledne pozrela na Mareka.
"Tak potom šibe aj mne, lebo ja to tiež počujem" tiež sa namňa pozrel a pustil ruky dole z môjho pása.

Pozrela som sa a následne zakričala.

"Lietadlo! Oni nás zachránia."
Začala som výskať a kryčať. Samozrejme že sme pripravený na všetko. Rozprestreli sme deku na ktorej boli zložené listy v tvare SOS a pridali sme do ohňa. Potom sme len poskakovali na pláži a mávali sme rukamy.

"Tu sme!" vykrikovali sme. Ale zvuk sa stále zmenšoval a zmenšoval až sme ho vôbec nepočuli.

Začali sme obidvaja revať ako malé deti. Objali sme sa a navzájom sme sa upokojovali. Potom ani neviem ako ale zaspali sme.

"Halóó paní, zobuďte sa"

Pred sebou som uvidela obris chlapa ktorého som v živote nevidela.

"Vy ste paní Kartney Gardersonová" opítal sa ma mylo a pomohol my vstať. Ja som si nechápavo pohladila po bruchu a pozrela sa na Mareka a potom som sa znova pozrela na toho pána v uniforme.

"Áno som. A vy?" podala som mu ruku.
"Ja som Marcel Xaviero Derty a pracujem pre námornú políciu v Male" zodvihol obočie a prešiel k Marekovi. Ale skôr akoho zobudil my povedal že do tej tašky čo leží tam mám poukladať tie najdôležitejšie veci... čo pre nás znamenajú veľa. Usmiala som sa sklopila hlavu a povedala jedno proste Ďakujem.

On zatial zobudil Mareka a po neviem koľkých mesiacoch sme nasadli do vrtulníka a odleteli sme domóv.
...

Keď sme vystúpili na letisku objali sme sa navzájom a začali sme plakať. Ale od radosti. Pán Xavier zobral našu tašku a vybrali sme sa do vnútra... do hali. Keď sme zišli dnu všetci sa na nás pozreli ako na niakich zlodejou.

Ja som len nadtým pokrútila hlavou a išla na wcká. Musela som sa pozrieť do zrkadla.
...

Pohľad ktorý sa my naskytol nebol 2x prýjemní.
Vyzerám strašne tie oči ako ich mám napuchnuté, pery sú uplne total suché, moje vlasy... toto budem veľmy dlho rozčesávať pomyslela som si keď som si pohladila po vlasoch. Aká som chudá, a celá som poriadne upečená ako slanina na pánvicy. Jedním slovom vyzerám strašne. Potrebujem: Hrebeň
Uterák+kozmetyka
Sprchu
Oblečenie
A poopaľovací krém
To je všetko. A ešte jedlo a piť.
...

Vyšla som z wecka a uvidela som ako Marek plače pri telefóne. Asi volá domóv. Prišla som za ním.

"Voláš Erikovi?" zozadu som ho chitila okolo krku a nalepila som sa naňho.
"Áno volám ale nedvíha!" znova mu vypadla slza. Utrel si ju a pozrel sa na mňa. Chitil ma za ruku a priviedol ma na lavičku. Tam za nami prišiel ten pán a držal krčah vody a pohár.

"Dajte si, ktovie kedy ste naposledi pyli." nalial do pohára vodu a podal my ju. Potom nalial Marekovi.
"Teraz choďte von a tam pre vás príde sanitka"
Obidvaja sme súhlasne prikývli a odišli von.
...

Po asi hodine prišla sanitka ktorá nás odviezla do nemocníce. Tam nás dali na izbu kde nám zobrali krv a potom nám dali najesť. Mali sme hamburger a pomarančový džús. Ja viem že toto nepodávajú v nemocníci ale prišla im z neďalekéj reštiky.
Potom sme si z Marekom ľahli na nemocničné lôžko a išli sme si ľahnúť.
...

"Slečna Gardersonová, musíme vás prešetriť, práve sme zistili že ste tehotná. Poďte s nami na sono"
Sestrička ma chitila okolo pása a kráčala somnou ku dverám.
...

"To je krásne" povedala som a utrela som si zlzy šťastia keď som vydela obrázok môjho bábätka.
"Myslím že dieťatko je v poriadku"
Povedal a podal my servítku. V tom zbehla do izby jedna zo sestričiek a podala my telefón.
"Ďakujem" povedala som z úsmevom a dala si telefón k uchu.

"Prosím,"

"Kartney, dcérka moja si v poriadku"

Myslela som že sa asi rozplačem ale len som si utrela oči a drgotavím hlasom som odpovedala.

"Mamy si to ty? Ako sa máte a čo sestra a ocino?"

"Ja som tu dcerka? Princezná!"

Započula som hlas v telefóne ktorí patrí môjmu ockovi.

"Dobre my je, už som v nemocníci tak my je dobre"

"V nemocníci?! A čo sa ti stalo, hovor Kartney!" začali biť hysterický.

"Som v pohode len nás musia prešetriť" v kľude som upokojovala som rodičóu.

"Dobre miláčik, potom keď vás pustia my zavolaj a my vám objednáme hotel a letenky, dobre miláčik" oznámila my to a ja som počula ako začína plakať.

"Neplačte, a pozdravte Celest s Erikom a neboj zavolám. Ľúbim vás, ahojte." rozlúčila som sa a vypla som hovor. Podala som sestričke telefón a odkráčala som do izby.
...

Na druhý deň sme vyšli z hotela a išli sme rovno na letisko. Tam bola kopa kameramanou, fotografou proste veľa medii. Nakoniec sme sa prebojovali do lietadla a nastúpili sme. Je okolo 19:20 a do ríma priletíme o 06:20 a celkovo budeme letieť 14h50m dnes je 24.12 takže vianoce nestrávyme spolu ale prídeme ak pôjde všetko podľa plánu tak prídeme do Benátok taxíkom o 11:23 a od Benátok taxíkom do mesta Bregenz v Rakúsku. A od mesta Bregenz do Viedňe 23:36. Tak si to zhrňme budeme cestovať celí jeden deň.

Už sa neviem dočkať kedy budeme v Rakúsku v Bregenzne. Odtial nás vyzdvihne naša dodávka. Takže vlastne Vianoce strávime na cestách.

Táto časť viem že není niako záživná a mnohí sa asi seba pítaťe že prečo nešli rovno lietadlom do Viedňe že prečo takto komplikovane. Ja vám môžem iba povedať že to sa dozviete v druhéj časti.

A ďakujem že môj príbeh čítate. Som vám zato veľmy vďačná. Ďakujem.