Tropický ostrov

Silvester

Cesta taxikom je únavná. Ale už sme videli znáčku s nádpisom Bregenz.

Vystúpili sme na autobusovéj zastávke kde majú pre nás prísť moji rodičia a Mareková mama.

Ale oni majú otca... len sa odsťahoval od nich keď boli Marek a Erik ešte v plienkach. A od vtedy jeden o druhóm už nič nevedia. No nič... vystúpili sme a o chvíľu sme vydeli naše auto. Má 7 miest takže také rodinné.

Šoféroval môj otec, vedľa neho sedela moja mama a za mojim otcom som vydela Marekovú mamu. Zastal tesne vedľa chodníka. Zrazu s tadial vyletela moja mama a ja som sa jej rovno hodila do náruče.

"Mami ľúbim ťa..." pohladila som ju po jej vlasoch a utrela som si oči do jej žltého trička. Potom som zacítila ocinou silní stisk.

"Ľúbime ťa princezná" povedal ocino a mňa s mamou si hodil k sebe do objatia. Potom ma mamina pohladila po vlasoch.
"Už vás nikdy neopustíme"

Potom po dlhéj chvílke a plnéj plaču sme si všetci utreli slzy a ja som sa hodila do náručia Marekovi.

"Ja a Marek bi sme vám chceli niečo povedať"
Pozreli sme sa na seba vášnivím pohľadom a potom sme sa usmiali na rodičov. Tý tam len stáli a nič iné nepovedali.

"Dve veci," povedal Marek, nadíchol sa a pokračoval.
"Požiadal som Kartney o ruku"
Dodal a pobozkal ma na líce.
Všetci zvískli od radosti a objali nás...

"A tá druhá je že budeme mať bábätko" dodala som. Mareková mama ma silno objala a pohladila po tvári Mareka. No moji rodičia boli mierne zaskočený. Chápala som ich reakciu lebo chceli abi keď prídem s prázdnin abi som išla s nimy do LA a tam študovala.

"Mami.. Oci? Hneváte sa?" sklonila som hlavu a podišla k ním bližšie.

"Nie dcerka len nás to zaskočilo lebo ty vieš ako sme chceli abi si doštudovala" pohladil ma ocino po tvári a prisunul si ma do objatia. Potom sme nastúpili do auta a odišli sme preč.
...

Celeste:

Dvere od mojej izby sa zrazu otvorili. Ja som len ďalej spala. Myslím že je to sestrička. Ale asi nie započula som hlas ktorí som nepočula od dovolenky.

"Sestrička moja. Celest už si hore?" otvorila som oči a prvé čo som vydela bola moja malá stratená sestra.

"Kartney... sestrička si v pohode"
Vyskočila som z nemocničnéj postele a objala som ju.
"Áno ja som v poho... ale ti my vysvetli prečo si v nemocníci"
Odtiahla som sa a založila som ruky v bok.

"Noo.." chcela som dopovedať ale zrazu prišiel kumne a Kartney, Erik a dal jej do ruky náš vianočný darček.
Erik potom sa oprel o môj vankúš a sledovali sme Kartney ako sa nevie prestať usmievať.

"Veď to je... ako sa volá?" držala ho v náručí a potom sa pozrela na nás s obrovským úsmevom na tvári.

"Dejvid... Dejvid Cower" usmiala som sa a načiahla som ruky abi my ho podala.
"Je taký malí, zlatý..." odpovedala z úsmevom a podala my ho.
"Tak asi bude mať malí Dejvid sesternicu alebo bratranca" pohladila Dejvida po ruke a potom sa pozrela na Mareka a zase na nás. My sme tam pozerali na ňu ako keby postavila prednás Karla Gotta.. uplne prekvapene.

"Segra ty si?" a pozrela som sa na jej pribratejsie brucho.
"Áno" povedala s uplním nadšením a zahryzla si do dolnéj pery.

Objala som ju a potom sme všetci pozorovali malého Dejvida a rozprávala Kartney čo všetko prežili.

Erik:

"Brácha ty si sa úplne zbláznil veď má osemnásť"
Odviedol som Mareka na chodbu a ukázal som na dvere.
"No a čo že má osemnásť" mykol plecami, pozrel sa do steny.
"A čo Becky?" rozhodil som rukamy.

"Do prdele." pozrel sa na mňa, na dvere od izby a zase na mňa tým jeho pohľadom zúfalca.