Tropický ostrov

štvrtý mesiac

Potom ako som mu strelila facku sa zamnou rozbehol ako zmislou zbavení. Ja som len utekala no potom ma on chytil. Spadla som. On si kumne kľakol a prevrátil ma na chrbát.

"Čo si myslíš že robíš?" ironicky sa ma spítal a rozkročmo si sadol na mňa.
"Nič len nemám dôvod ti bozky opätovať" zasmiala som sa a snažila sa ho striasť.
"Láska sme samy na ostrove. Ty si myslíš že máš kam utiecť" zodvihol obočie a priblížil sa.
"Zlez zo mňa ty úchyl"
Zakričala som. On si ma pokojne prezrel a potom sa zasmial.

"Čo sa smeješ?" nahnevane som sa spýtala.
"Keď sa hneváš si ešte krajšia" pozrel sa my do očí potom na ústa a zase do očí.

No super teraz my bude vykladať ako má ma ten chumaj rád aké srcervúce. Pomyslela som si a prebíjala som ho pohľadom.

On sa nadtým len pousmial a naklonil sa že my ide dať pusu. No ja som mu skôr vylepila ďalšiu.
Myslím že tam bude mať modriny na tom lícy. Znova som si povedala v duchu poznámku.

Potom my hlavou prešiel nápad, lebo si myslím že facka mu nestačí. V hlave som to odhlasovala a ide sa na plán.

Potom ako sa spamätal z tej facky ma začal dravo bozkávať a ja, ja som mu to opätovala.

"No vydíš cicka že sa to dá keď chceš" odtiahol sa a povedal. Ja som len prikývla a pousmiala som sa. Moja noha akurát vystrelila a kopla ho na dosť chúlostivé miesto. V tom momente zomňa spadol, chitil si tam a jačal od bolesti.

Ja som sa postavila, pousmiala sa.
"Ja ti dám takú cicušku že až, a ešte raz spravíš to čo si spravil a tak ťa dokaličím že ťa ani Erik nespozná" s timito slovamy som ho nahala nach tam zavíja od bolesti a ja som sa otočila a išla preč.
...

Už je to štvrtý mesiac. U nás doma sa už vypekajú koláče na vianočný stôl. Teraz toto budú prvé vianoce bez Celest, rodičou, mojich kamarátou, mojej rodiny, a bez otravného Erika... ale sú to moje prvé vianoce z malím drobcom. Síce je len v bruchu ale aj tak.. v poslednéj dobe my je strašne zle, každú chvílu chodím na "záchod" aj keď mám úplne prázdny žalúdok. Nemám silu ani plakať tak chodím po pláži ako mátoha. Občas za mnou príde Marek a podá my jedlo.

"Tu máš! Zjedz to!" podal my kôrku na ktoréj boli niake rastliny.
"Nechcem, nemám chuť." odtiahla som to.
"Musíš jesť, keď to nechceš tak sa aspoň premôž kvôli dieťaťu" chitil ma za brucho a pohladil ho. Potom chitil tú kôru a podal my ju.

"Ty nerozumieš že nechcem!" skríkla som.
Potom som sklonila hlavu a ospravedlnila som sa mu.

"Ja viem že je to na teba veľa,.. hmm... dovoľ my ťa objať?"
Povedal a zodvihol ruky. Ja som si len vzdychla a hodila som sa mu do náruče.

Zrazu sme započuli zvuk ktorí sa podobal na...