Tropický ostrov

Destiny

Kartney:

Vošla som do chodby a zavrela som dvere. Položila som nákupnú tašku s mobilom a kľúčamy na stolík. Dneska máme s Marekom výročie. V tento deň sme sa spoznali. Samozrejme pred niekoľkýmy rokmy. Preto tento deň chcem osláviť. Vošla som do obívačky. To čo som tam vydela ma zarazilo. Okamžite sa my vtlačili slzy do očí. Zmohla som sa iba na to abi som ich prerušila.

"Obidvaja vypandnite z tohto domu!" zakričala som potichu. Slzy my úplne rozmazali mejkap takže som vyzerala ako strašidlo.
Marek sa mykol a hneď sa na mňa pozrel zmätením a vystrašením pohľadom.

"Kartney, ja ti to vysvetlím len m..." zdvihol ruky na obranu a chytil ma za ramená.
"Ja nechcem nič počuť, odíď!" povedala som a zrazila mu ruky dole z mojich pliec.
"Ale ja..."
"ODÍĎ!" zakričala som a ukázala rukóu na dvere.
...

"Láska ja..." vo dverách s kufrom sa na mňa otočil.
"Neboj Marek svoje dieťa budeš vidieť ale až keď to uznám za vhodné." povedala som a opierala som sa o dvere.
"A tu máš. To je tvoja pamiatka na mňa. A teraz choj preč!" podala som mu obrázok mňa a jeho v zábavnóm parku.
Na rámiku bolo vyrezané.

KyM Ľúbim ťa.

A zavrela som dvere. Môj život sa úplne zmenil. Celé dni som iba preplakala. Nechápala som prečo je život necitlivý. Prečo akurát mňa musel podviesť taký muž ktorého už nikdy nenájdem. V mojej hlave sa výrilo toľko otázok, toľko nepochopitelních odpovedí a otázky. Prečo ja? Prečo nie niekto iný? PREČO? Nepochopila som vôbec nič.

O tíždeň neskôr

Sedela som na lavičke pri mojom dome, zrazu som počula auto a následne aj vydela ako parkuje na príjazdovéj ceste. To auto patrí... Marekovi.

"Čo tu chceš? Okamžite vypadni!"
Zodvihla som sa z lavičky a prišla som knemu.
On ma len chitil okolo pása a tým ma upokojil.
"Kartney prišiel som ti to vysvetliť"
Zahľadel sa my do mojich uplakaných očí a priblížil sa kumne že ma ide pobozkať. Ale ja som sa v poslednéj chvíli uhla.
"Nie Marek... takto nie." odsunula som sa a zišla som rukóu do vlasóv. Potom ma chitil za ruku a začal hovoriť.
"Kartney.. ja.." zrazu sa my zotmelo pred očami. Nevedela som čo mám robiť. Odpadla som.
...

Uvidela som siluety doktoróu. Bola som v sanitke.

Marek tam bol tiež. Držal my ruku a hladil ma po vlasoch.
"Kde sme?" dezorientovane som sa opítala.
"Sme v sanitke? A..." prerušil ho doktor.

"Mali ste vysoký tlak tak ste odpadli... a odtiekli ste... idete rodiť"
...

Ležala som na izbe keď zrazu prišli Erik z Celest a Dejvidom v kočíku. Marek z jeho mamou a moji rodičia.

"Čo keby sa volala Denisa." Marek navrhol. Je to pekné meno ale ja už mám vymyslené.
Erik a Celest vymysleli Nina zase rodičia sa zhodli na mene Anabella.

Kedže v mojej izbe sa prekrikovali ako v kurníku musela som ich zastaviť.
"Tak a dosť!" zakričala som a v tom momente všetci stíchli a pozreli sa na mňa. Ja som len pokračovala.
"Bude sa volať Destiny" dopovedala som a pozrela som sa na to malé dievčatko ktoré je mojov dcérou.