Dear friend...

10. Dear friend- I will die.

26. augusta 2015

Milý priateľ,

dnes som ti už písala, viem, ale ja ti chcem ešte venovať viac listov, pred tým než odídem. Viem, v každom liste ti píšem ako ťa nenávidím a ako moc ťa nedokážem strpieť. Vieš, možno to aj je pravda, ale vždy keď som sama, čo je skoro stále, strašne moc ma láka, strašne moc túžim byť s tebou. Čítať si s tebou v knižnici ako sme to kedysi robievali. Viem, že sme si čítali len asi päť minút a zvyšné hodiny si robili srandu z ostatných a vystrájali, že nás knihovníčka Buckettová musela vyhodiť a my sme sa pri tom hrozne smiali. Bavili sme sa. Milovala som tieto chvíle. A stále ich milujem. Keby som ťa nespoznala, asi by som sa celý život nudila a trápila sa sama so sebou. Škoda, že keď si ma opustil, celý môj život bol zbytočný a stal sa pochmúrnym. Vieš prečo? Nechcem, aby ma niekto ľutoval, ale ty to môžeš vedieť. Som chorá, práve teraz som spitá ako hovado, o pár dní je dosť pravdepodobné, že umriem a ja stále smútim za tebou. Som v nemocnici, ale to si si už mohol domyslieť. Vlastne teraz nie. Utiekla som. Som v knižnici len v nemocničnej košeli. Vedel si, že pani Buckettová umrela? Na tuberkulózu. Sme si podobné. Vieš, aké to bolo príšerné? Vieš aké to vlastne stále je? Každý deň vstať, dať si pomaly tucet liekov (veď ja som asi vykúpila celú lekáreň), zjesť raňajky, nachystať sa do školy, skontrolovať, či mám lieky, učiť sa v škole, každú prestávku ísť na WC s taškou, aby nikto nevidel, že si idem dať lieky a záchvatové zariadenia? Veď si to už predsa musel niekto všimnúť. Či ma všetci berú ako divné dievča, čo sem nepatrí? Už som si zvykla na tie podozrivé pohľady tých "populárnych". Ale nikdy som skutočne neverila, že medzi nich patríš. Aj keď sa správaš ako oni, nie si im ani trochu podobní, nie si ako oni. Si to ty. Môj Johann. Môj milovaný najlepší priateľ. Vždy som ti dôverovala. A nikdy neprestanem. Dnes ešte odo mňa čakaj veľa listov. Ale keď bude polnoc, už žiadny nebude. Totižto vtedy bude mať môj doktor zmenu a budem operovaná. A vieš prečo už hovorím o svojej smrti? Drahý Johann... Je to možno aj tým, že aj napriek tomu, že som opitá (čo ma malo ukľudniť, ale ešte viac som sa zostresovala), som si ešte viac uvedomila jednu vec. Tí, čo majú túto chorobu, tí neprežijú len tak ľahko. Tí pri operáciách umierajú, neprežívajú. Ja umriem. Nemám dôvod žiť. Môj život je bezcenný, len prežívam. Ja nežijem, proste... Len prežívam. Uvedomila som si, že môj život po operácií už nebude ľahký, bude ešte ťažší, než bol doteraz. Viac liekov, čo si už ani nedokážem predstaviť, to už nebude ani prežívanie. To už bude len dožívanie. Už len dožívanie posledných chvíľ života. Ak prežijem...
Ďakujem ti, Johann. Ďakujem ti za krásne spomienky. Aj za to, že som mala dôvod žiť. Aj keď už tento dôvod pominul a stratil sa, ďakujem ti. Tvoja

                                                                                                                                Ch. W.