Dear friend...

14. Dear friend- My tears for your stupid idea!

26. augusta 2015

Milý priateľ,

keby si tak vedel, čo teraz robím. Je desať hodín a mám už len štrnásť hodín, aby som sa ti priznala ku všetkému. Poviem ti všetky moje tajomstvá, ktoré v sebe uchovávam. Nikto o nich nevie. Mama, otec, sestry, dokonca ani Thalia. Ani moje zápisky, ktoré si každý deň píšem. Upozornenie: Nie je to denník, ak to niekedy tak nazveš, je mi jedno kto si, nerobí mi problém vstať z hrobu a zaškrtiť ťa, usmažiť, či ti dokonca utnnúť hlavu, dávaj si pozor na jazyk! A ak spravíš takúto chybu, byť tebou sa na večer zamykám a zatváram okná (irónia, dostanem sa cez všetko). No čo, musím si robiť srandu, keď za pár hodín možno zomriem. Johann, počul si už niekedy o predčasnej smrti? Vieš, stáva sa to. Celkom často. Čo ak aj ja umriem možno za hodinu. Ležím v nemocnici. Už ma našli. Moje úteky sú vraj doktormi pochopené, ale mama normálne donútila sestričky, aby ma zamkli. Je naozaj naivná? Veď sú tu predsa okná. Ako malí sme kedysi skákali z prvého poschodia vášho domu. Pamätáš sa? U vás je prvé poschodie desať metrov nad zemou. Vždy sme najprv skočili na konár buku, čo bol tesne vedľa vášho okna. Ako malí sme sa netrápili, čo sa nám môže stať. Netrápilo nás to riziko smrti. Vieš, Johann, napadlo ma, že sme vyrástli celkom rýchlo. Čím sme starší, tým viac sa bojíme o svoje zdravie. Vážime si svojich životov. Teraz by som z toho okna nevyskočila. Teraz by som ignorovala výzvy tých odporných machrov, čo vždy stáli pri škole. Teraz by som ti nepomáhala robiť tie blbosti, vždy sme mali potom problémy. Pamätáš sa, keď sme chceli posprejovať auto, čo už skoro celý týždeň stálo pred školou? Sprej si mal však opačne otočený, takže si si nastriekal do očí. Potom si mal operáciu, mohol si prísť o zrak. Mal si šťastie, že som okamžite zavolala záchranku a že ťa oni okamžite brali do ambulancie. Vraj nezvyčajný prípad. Vieš čo som si vymyslela? Že si mi pomáhal pri škole umývať tými kyselinami steny od brány. Že som to mala ako trest a tebe to omylom spadlo do očí. Nikto však nebol vinníkom, aspoň nie oficiálne. Spal si vtedy tri dni, aspoň som si to myslela. Tie tri dni som nebola v škole, robila som ti spoločnosť. Od rána do večera. Nikdy som neodišla. To by som nemohla spraviť. Nie pre teba. Vždy si mal moju podporu. Každý deň som vtedy plakala. Bola som hlúpa, že som prikývla na takú hlúposť. Odvtedy som si dávala pozor, čo spravíme. Spôsobil si mi infarkt, keď si začal jačať, plakala som a revala s tebou, aj keď som nevedela, čo sa deje. Teraz sa na tom možno zasmeješ, ale spravil by si to isté ty pre mňa? Dnes už asi nie, ale vtedy sme mali dobrý vzťah. Nikto nás nikdy nemohol oddeliť. Niekedy som u teba len tak prespala. Robili sme si niekedy aj večerné žúrky. Boli sme spolu v škole, po škole až do večera a okolo deviatej sme šli každý domov. Niekedy som bola ja u teba (prevažne som bola stále ja u teba) a niekedy zas ty u mňa. Vieš, milý Johann, ach Johann... Niekedy chcem zmeniť svoje spomienky, svoju minulosť... Aj keď sa to nedá, chcem aspoň napraviť to medzi nami. Chcem, aby sme na to obaja zabudli... Prepáč, ale za dvadsať minút mi budú brať krv a meniť infúzie. Tak... Lúčim sa s tebou.
S láskou a nehou Tvoja

                                                                                                                      Ch. W.