Dear friend...

16. Dear friend- Can you answer to my questions?

26. augusta 2015

Milý priateľ,

sedím a plačem. Nemám žiadnu oporu, ktorá by ma podržala v tejto situácií. Keď som bola malá, plakávala som často kvôli hlúpostiam. Keď som bola smutná, plakávala som, lebo takú som mala náladu. Ale teraz plačem, lebo cítim tú úzkosť, to napätie vo vzduchu, v mojom tele. Čím viac sa to blíži, tým viac sa bojím, tým viac sa trasiem, tým viac očakávam nežnejšie zaobchádzanie. Pred hodinou umrel jeden chlapec, čo bol pri mne. Mal rovnakú chorobu a zaobchádzanie ako ja. Modlila som sa zaňho. Mohol mať tak desať rokov. Podstúpil rovnaký druh operácie akú budem podstupovať ja. Johann, bojím sa. Už nie som to bezcitné a drsné dievča spred polroka. Už nie som dievča bez cieľov. Ja mám svoj cieľ. Mám jeden hlboký cieľ, ktorý ma núti panikáriť, lebo je ťažké ho splniť. Ten cieľ je nesplniteľný. Prežiť. To je môj cieľ. Ale toto nedokážem silou vôle. Môj život je v rukách doktorov. Ak dopadnem ako ten chlapec, už tu nebudem. Len tak mimochodom, ten chlapec mal vždy lepšie výsledky ako ja. Aká pravdepodobnosť tu je, že prežijem? Johann, ja... Ja ťa už možno nikdy neuvidím. Neuvidím tie tvoje šibalské úsmevy a nahnevané tváre. Už nikdy nezačujem tvoj úprimný smiech. Už nikdy nezacítim tvoju prírodnú vôňu. Už nikdy nebudem stáť pri tvojom boku a ochraňovať ťa. Už nebudem tvojou podporou. Už pre teba nebudem niekto, ale nikto. Lebo ja už nebudem. Ak si niekedy čítal tieto listy, tak dúfam, že prídeš aspoň na môj pohreb a súcitne potlapkáš mamine rameno a objímeš ju. Aj moje sestry. Tatovi podáš ruku a aspoň na mňa so súcitom časom zabudneš. Nie je jasné, či prežijem, ale chcem, aby si vedel moje ďalšie tajomstvo. Keď som mala asi štrnásť, kreslila som nás dvoch ako pár. Ach... Johann. Naozaj som bola taká naivná? Ani tomu nedokážem uveriť. Ja naozaj umriem. Toto nie je film, ani kniha. Toto je život. Realita. Krutá realita. Zomierajú mladík ľudia, lebo sa ešte nevynašiel liek. Možno o dvadsať rokov tu už ten liek bude a ľudia s touto chorobou neumrú. Prežijú. Ktovie, možno sa aj vyliečia. A možno to nebude ani za dvadsať rokov. Možno za desať, za päť. Za päť rokov možno bude táto choroba úplne bežná a vyliečiteľná. To je tá irónia, Johann. Keby som žila o tých desať až dvadsať rokov, bolo by to iné. Mala som sa narodiť v inej dobe. Prečo si ma pán Boh vybral? Prečo mňa? A prečo ich? Prečo nás poškvrnil? Prečo nás vyslal na svet s trápeniami a takých poškodených? Vieš na to odpovedať? Dokážeš odpovedať na moje otázky? Drahý Johann... Už musím... Tvoja

                                                                                                                           Ch. W.