Dear friend...

17. Dear friend- I like you!

26. augusta 2015

Milý priateľ,

už len päť hodín. Už len päť hodín! Odrátavam si to do polnoci a každou minútou sa viac bojím. Keby si tu teraz bol a objal ma, bolo by mi lepšie. Tvoje objatia boli vždy jemné a nežné. Také citlivé, chápali ma. Aj ja som citlivá. Predsa len som po mame, aj keď som si to nikdy nechcela priznať. Možno to bude znieť blbo, ale vždy keď prechádzam okolo tvojho domu, vždy dúfam, že si tam nikdy neprivedieš dievča, s ktorým už naveky ostaneš. Medzitým si tam už priviedol a odviedol toľko dievčat, že toľko nemáš ani pesničiek v tom vašom novom albume. V jednom? Nie, vo všetkých albumoch. Pri trinástom dievčati som to prestala počítať. Ja ťa nesledujem, len mám na váš dom, konkrétne na tvoju izbu, krásny výhľad zo svojho okna. Vždy mi na to okno bubnuje dážď. Raz pršalo a ja som si čítala knihu, jednu veľmi smutnú knihu, s dramatickým koncom. Bola o chlapcovi, ktorý sa ráno vybral do mesta zháňať peniaze na jedlo. Bola studená a suchá zima. Tieto zimy boli zvyčajne veľmi kruté. Tento deň vyzeral najchladnejšie. Za celý deň si zarobil na kúsok chleba. Nadšený zo svojho zárobku sa pevne zakusol do toho kúska a vracal sa domov. Keď dorazil do svojho domova, miesto na konci slepej uličky, chlieb mu spadol z ruky a rozplakal sa. Na mieste, kde býval so svojou päťčlennou rodinou ostali len zmrazené mŕtve telá. Jeho chorá mama umrela skôr, ako ju mohla doraziť choroba, otec, ktorý sa jej snažil pomáhať umrel s ňou aj so svojimi dvoma dcérami. A chlapec, ktorý zarábal, prežil. Následujúce dni boli ešte mrazivejšie a nakoniec chlapec umrel tiež. Nemal jedlo. Vodu. Ani teplý domov. Bol sám a bez starostí. Jediné, čo mohol spraviť, bolo spraviť pár krokov so zmrzlými nohami, čo sa mu pri tom lámali a omdlieť do nekonečného spánku, z ktorého sa už nikdy neprebudí. A takto kniha skončila. Zomrel. Plakala som a rozhodla som sa, že odvtedy si už nikdy nezoberiem žiadnu smutnú knihu do rúk. Nechcem plakať. Nechcem sa trápiť za iných. Johann, ja sa trápim aj za teba. Vieš prečo? Lebo si sťažuješ život. Lebo si vytváraš zbytočné problémy. Lebo ničíš životy iných. To naozaj nemáš ani štipku výčitiek svedomia? To ti pán Boh nič nevysvetlil? Nevyjadril sa snáď jasne? Veď sme predsa spolu chodili do kostola. Každé ráno sa naše rodiny stretli a spolu sme po svojich prešli pár blokov a stáli sme pred kostolom. Potichu sme vstúpili dnu a modlili sa. Počas omše si stále vyrušoval. Robil si mi zle, aj keď som veľmi dobre vedela, že sa nudíš. Oh... Milý Johann. Normálne mi tie spomienky uľahčujú moje prežívanie. Mám ťa rada, Johann! Tvoja

                                                                                                                         Ch. W.