Dear friend...

13. Dear friend- My aunt's death

26. augusta 2015

Milý priateľ,

je sedem hodín ráno. Rozmýšľala som. Keby sme sa vtedy nepohádali, mali by sme inú budúcnosť. Bolo by možné, že by si ma niekedy ľúbil? Dúfam, že by medzi nami bolo to stále priateľstvo. Ale nemôžem stále uvažovať, čo by sa stalo „keby" a stále len to „keby". Čo sa stalo, stalo sa a nad tým nič nezmeníš ani ty, ani ja. Možno nezmením minulosť, možno dokážem zlepšiť budúcnosť, ale musím žiť prítomnosťou. Prítomnosť tvorí spomienky. Každým dňom sa zapisuje naša história. Pred chvíľou som si zapila zopár liekov. To mi tiež naša planéta zarchívuje. Aj ty si mi ešte stále ostal v srdci. A to zas budem cítiť aj keď budem mŕtva. Aké to je? Bolí smrť? Nemyslím to tak, keď sa zadusím, začnem panikáriť a zabijem sa, myslím, bolí prirodzená smrť? Napríklad, keď pri operácií zaspím a už sa nikdy neprebudím. A čo potom? Zahynie moja duša? To celí pôjde do neba, či do pekla, to nemôže byť predsa koniec. Predsa tu nemôžme byť len tak. Nechápem tomu. Prečo nás teda Boh stvoril. Aby sme umierali? Trpeli? Či bojovali so životom a so smrťou? Toto je naozaj život? Takto svet funguje? Ale prečo?
Keby sa ma niekto spýtal, prečo som taká opuchnutá a pochmúrna, s hrdosťou by som mu odpovedala, že prežívam a užívam si posledné sekundy života. Povedala by som mu, že napriek tomu, že trpím a to nie len fyzickými bolesťami, ale aj psychickými, užívam si to a spomínam. Presne tak, posledný krát sa mi v hlave zjavujú tie krásne spomienky. Naše spoločné chvíle, chvíle s rodinou, zážitky zo školy, krátke dovolenky, čo sme absolvovali, keď som bola malá a zdravá, úseky z filmov, pri ktorých som sa najviac nasmiala, strany z kníh, do ktorých som sa vždy vcítila i časy, keď som videla svoju tetu. Umrela mi pred očami. Mohla som mať tak šesť rokov. Šli sme po ceste s nákupom. Stála som pred autom, ktoré stále naberala vyššiu rýchlosť. Keď už bolo skoro pri mne, teta Grace ma odsotila preč a to auto ju prešlo. Nákup sa povaloval kade-tade a teta ležala s mlákou krvi pod sebou. Mŕtva. Plakala som a kričala. Nikto si ma však nevšímal. Všetci chodili okolo mňa a ani sa mi neprihovorili. Nakoniec pri mne zastavil policajt a zavolal mojim rodičom. Dokým došli, prešlo dobrých päť hodín. Išla som si dušu vyplakať. Mama plakala so mnou, bola to jej sestra. Sľúbila mi, že ak budem mať ja niekedy sestru, tak mi neodíde zo života. To som však ja nemohla sľúbiť jej. Práve odchádzam zo života ostatným. Nemám však nič na srdci. Za hodinu možno áno, ale to ti asi napíšem do ďalšieho listu. Tak, lúči sa s tebou Tvoja

                                                                                                                             Ch. W.