Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť 3.- Začiatok konca

Vystriem sa v plnej svojej kráse a zamávam krídlami. Nevznesiem sa však nad zem, to nie. Len som si ich chcela pripomenúť. S ešte väčším úsmevom na perách pokrútim hlavou až mi zapraskajú kosti v krku a zhlboka sa nadýchnem. Tak rada by som si vyskúšala moje schopnosti, aj keď už tuším, že budú viac než skvelé a bude ich veľa. No stále vo mne zostáva tá zvedavosť. Takto to malo byť vždy, takáto som mala byť už od začiatku. Nie tam na Zemi zachraňovať nejakých sprostých ľudí, čo si ani záchranu nezaslúžia.

Akoby som po celý čas čakala na toto, na oslobodenie. Na voľnosť od všetkých povinností.
Na temnotu.

+×+

Dostal som sa na krásne miesto. Slnečné lúče hriali každého na povrchu tejto krajiny, jemný vánok šeptal báseň o lete. Vtáky na lúke spievali, rôzna zver sa preháňala pastvinami bez strachu o svoj život. Les bol zelený a lístie šumelo krásnou melódiou. Pri tom zvuku som mal pocit, akoby som bol v nebi, akoby som tu mal byť už dávno. Hrala veľmi krásna pieseň, pieseň o láske a porozumení. Bolo to nádherné. Na malej čistinke sa radovali a tancovali lesné víly s vlasmi dlhými až po zem, v jemných šatočkách z rôznofarebného lístia a spievali si lesné piesne. Ich spev bol ako zurčiaci potok, taký čistý a krásny.

Prišiel som tesne k nim a keď ma zbadali, len sa usmiali a ukázali medzi seba. Chceli, aby som s nimi tancoval a ja som mal pocit, že ich prianie je mojou malou povinnosťou. Jedna modrooká víla s krásnymi blonďavými vlnami ma chytila za ruku a vtiahla ma do ich kruhu. Tá atmosféra ma upokojovala. Chcel som s nimi pretancovať celý deň aj noc. Zrazu sa začali hýbať a krútiť, spievali si a mňa ovládol ich spev natoľko, že som tancoval s nimi, aj keď som nikdy predtým tancovať riadne nevedel.

Zrazu ale prestali a každá z nich sa pozrela na okraj lesa, z ktorého vyšla mladá krásna laň. Srsť sa jej striebristo leskla a jej prívetivé modré oči každého upokojili. Všetky víly sa úctivo uklonili, tak som ich napodobnil. Strieborná laň si ma všimla a pokojne pomaly ku mne prišla. Pokynula mi, aby som sa postavil zo zeme. Jej vôňa bola natoľko omamujúca, až som miestami zaspával. O pár krokov ustúpila a ja som sa vystrel. Bola vysoká, no nie vyššia odo mňa.

Hlavu sklonila k zemi, no hneď nato ju prudko vytočila k nebu. Keď sa mi pozrela priamo do očí, z nejakého dôvodu som bol nervózny. Ona však otvorila pysk, z ktorého jej vyšiel strieborný dym. Plazil sa po zemi a krútil, až začínal nadobúdať ženské tvary. Chvíľu to trvalo, no výsledok stál za to.

Predo mnou stálo dievča so striebristými vlasmi a očami meniacimi farbu. Bola krásna, až príliš. Šaty mala z hmly, o niečo tmavšej ako jej bledá pokožka. Strácala sa tesne nad trávou, kde znovu nadobúdala podobu hmly. Pozerala sa priamo na mňa. Oči mala prívetivé, hnedo zelené. Husté mihalnice jej rámovali tie krásne oči. Malý nos a plné pery v jemnom úsmeve. Veľmi mi niekoho pripomínala, no akosi som si nevedel spomenúť ani ako sa volám.

Otvorila ústa, no nič nepovedala.
Môj drahý.
Nejako som si ju nevedel zaradiť.
,,Pani moja?" Vybehlo zo mňa.
Ešte tu nemáš miesto, môj vĺčik. Ešte tu nepatríš, zomrel si neprávom.
,,Ja som zomrel? Ale veď..."
Nepýtaj sa. Na tvoje otázky ti aj tak nesmiem odpovedať.
Zložila si ruky do lona a zvesila hlavu.
Je mi ľúto tvojej smrti. Aj tvojej milovanej.
,,Počkať. Čo? Ako to, že som zomrel? Kto je moja milovaná?"

Umučene na mňa zdvihla pohľad. Jej oči boli belasé, vlasy začali meniť tvar. Boli to biele vlny. Zrazu sa mi všetko vrátilo. Poznanie mnou prešlo ako vlna tej bolesti, ktorú som zažil pri posledných chvíľach môjho života. Zrazu som nevedel dýchať, srdce nestíhalo pumpovať krv do žíl.
,,Ona nemohla zomrieť. Nemohla." Zašepkal som.
Jej anjel, ktorého si miloval zomrel. Ona vnútorne zomrela. Už ju nevrátiš späť. Obetovala svojho anjela. Myslela si, že prežiješ, nechcela, aby ťa anjeli zabili umučením. No ten stôl bol zo strieborného skla. Jeho žiarivé čiastočky ťa zabili. Temnota ju vyliečila. Temnota ju pohltila.
,,Takže..." nevedel som prehovoriť, ,,je temná." Hlas mi skákal ako sa mu chcelo. Nechcel som tomu uveriť. Neveril som, že sa obetovala len pre mňa. Len preto, že chcela aby som nezomrel rukou anjela.

Je.
Doslova som sa sklátil k zemi. Nevydržal som to. Opieral som sa o jedno koleno a slané slzy mi začali kvapkať po tvári.
Ja som jej anjel.
Povedala a ja som na ňu pozrel. Zo spodu vyzerala ako anjel. Smutný anjel. Jej anjel. Anjel mojej Constantie.
Postavil som sa a chcel som ju objať.

Namiesto nej som však objal hmlu. Rozplynula sa. Srnka s modrými očami na mňa posledný krát smutne pozrela a rýchlo odišla späť do lesa.

Všetko sa zrazu začalo meniť. Víly tu už neboli, vtáky stíchli. Zem sa začala triasť. Chcel som utiecť, no nemohol som sa pohnúť. Nechápal som to. Srdce mi búšilo ako divoké, od strachu som nevedel nič. Stromy padali, všetko sa ničilo. Obzrel som sa vo chvíli, keď ďalší strom, obrovský dub, padal priamo na mňa. Sledoval som to, nemohol som zasiahnuť. Čakal som na smrť, i keď už teraz som bol mŕtvy.

Strom na mňa nespadol. Keď bol meter od mojej hlavy, niečo ho zadržalo a hodilo dva metre odo mňa. Bol dom v žiarivej bubline. Obzeral som si to dielo a nakoniec som našiel aj tvorcu. Constantia, aspoň jej anjelský duch, sa sústreďovala na mňa. Oči mala celkom biele, srnka vedľa nej začala pomaly padať na zem. Anjel mojej milej sa na mňa usmiala.
Ľúbim ťa.
Posledné slová. Ďalej nevydržala robiť moju ochrannú bariéru. Zem pukla, Constantia padla priamo do tej pukliny aj so srnkou. Chcel som zakričať, pohnúť sa, no stále som nič nemohol robiť.

Zem sa začala otvárať na nových a nových miestach. Puklina, do ktorej spadli oni, sa zväčšovala. Smerovala priamo ku mne. Mal som pocit, že to, čo sa stalo, sa stane ďalší raz. Že zomriem dvakrát. Hlina podo mnou už nemala tvar. Triasla sa, až sa nakoniec otvorila. Videl som kamene, hlinu, korene. A potom, až úplne na konci bola tma. Žiadna láva. Tma.
Definitívne som sa tam ocitol. Uvedomil som si to až vtedy, keď som zacítil bolesť.

Bolesť, na ktorú som zomrel. Znovu som krvácal v ľavom boku. Znovu som zomieral. Kričal som, temnota sa blížila.
Celého ma obalila. Stratil som vedomie.

Zrazu som ležal na niečom studenom. Mal som málo síl. Niečo teplé však bolo najviac okolo môjho ľavého boku. Hrudník ma strašne bolel. No vedel som, že žijem... Prešla mnou vlna sily a ja som sa posadil, rozlepil oči. Už som viac nebol mŕtvy.

,,Temnota vždy zvíťazí." zopakuje po ňom. Pozriem tam. Lucifer sa práve stráca, ONA padá na zem. Efektne. S dunením, úsmevom na perách a ešte k tomu sa prikrčí, aby to bolo hrozivé.

Moja Constantia. Môj anjel spásy. Moja milovaná. Postaví sa, necelých päť metrov odo mňa. Vystrie sa, zamáva obrovskými čiernymi krídlami, zacvičí si s hlavou, až sa pukot jej kostí nesie celým domom.
Nadýchne sa, z pier jej vyjde slabý smiech. Vyjavene na ňu pozerám, neschopný slova. Je krásna a zároveň tak skazená.

Zrazu pozrie priamo na mňa. Oči má stále belasé, no tentokrát ich má orámované čiernym líčením. Pery čierne a lícne kosti vystúpené.
Toto viac nie je moja Constantia, i keď má jej krásne telo, dokonca vylepšené.
Táto osoba bude zabíjať bez zľutovania.
,,Prečo toto?" Spýtam sa. Na chvíľu stuhne, potom sa jej úsmev znovu usadí na perách.
,,Lebo takáto som mala byť už dávno drahý." Jedným pohybom krídel je pri mne. Sadne si na mňa obkročmo, nahne sa k môjmu uchu a prejde mi po lalôčku jazykom, až sa strasiem.

,,Som to ja, som tvoja pani. Len teraz v lepšom vydaní." Zapradie, až sa celý napnem.
,,Ty nie si moja Constantia." Dovolím si povedať.
Aj ona opäť stuhne, cítim však, že od hnevu.
,,Nie som Constantia. Som Morgana." Povie, postaví sa nado mňa. Očami ma priam prepicháva. Tie jej krátke šaty by som jej najradšej roztrhol a preskúmal jej krásne telo.
Čo to so mnou je?
Morgana sa zasmeje, odhalí biele zuby.
,,Si ľahko ovplyvniteľný, môj vĺčik."

Uhnem pohľadom. Dobre viem, že ona je asi jediná, ktorá ma dokáže tak ovplyvniť. Aj teraz, aj predtým. Dotkne sa môjho líca, hlavu mi opäť nasmeruje k nej. Očami sa jej mihne niečo ako túžba. Tuším však, že nie túžba si to so mnou rozdať.
,,Ešte nesmiem zabiť. Povedal, že ešte nie. No mohla by som..." tvár jej nadobudne bláznivé črty.

+×+

To, že nemôžem zabiť pred vojnou viem. Neviem ako, ale viem to.
Chcela som povedať, že ho môžem mučiť, no to by sa hneď bál. Nahnem sa nad neho.
Keď mi chce niečo povedať, umlčím ho bozkom. Viem, ako po tom túži, no tieto bozky sú iné. Sú plné energie, no majetnícke. Je môj, je v mojej moci. Opäť si naňho sadnem. Rukami mi prejde po bokoch, blúdi chrbtom.

Vtom zaznejú zvony. Tieto sú hrozivé. Jacob sa strasie a prestane ma bozkávať. Ja sa znovu usmievam.
,,Zbohom, môj vĺčik."
Poviem a pomocou mojej moci sa premiestnim k Bráne.