Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť 7.- Okamih pravdy

Všade to už vedia. Morgana spravila niečo, čo nikto nečakal. Vytvorila si svoju vlastnú stráž. Svoju armádu. Je silná. Ak bude vojna, možnože bude bojovať sama za seba. Utiekol som od môjho "otca". V podstate sa len hral, že je môj otec. Anjeli. Zlé stvorenia. Krídla mám tmavšie, a tuším, že keď bude vojna, budú opäť čierne.
Teraz k nemu letím.
K Pánovi zla.

Všade okolo je čierna obloha. Je to jediná cesta do pekla. Vír vzduchu, do ktorého som vletel ma posiela k zemi. Nebránim sa a len väčšmi stiahnem krídla k sebe, aby som tam bol čo najskôr. Tesne nad zemou, asi pár desiatok metrov, roztiahnem krídla. Zastavím tak prudko, až ma z toho bolia plecia a krídla. Samozrejme, že by som si mohol vykĺbiť rameno či zlomiť krídlo, no už som takmer zvyknutý.

Prudko dosadnem na zem. Je to len kruh čiernej hliny niekde uprostred Ameriky. Peklo chce mať bližšie k ľuďom, tam má lepšiu príležitosť k biznisu. Kým som odišiel, znovu sa dostalo do kurzu zapredávanie duší. Snáď si to rozmysleli.
Aby som mohol byť pustený dnu, keďže už nie som domáci, musím obetovať kvapku krvi. Nie je to najlepšie, no inak to nejde. Aj keď to znie jednoducho, nie je priveľmi príjemné.

Z opasku vytiahnem malú nôž. Vždy ho nosím so sebou. Tu nemôžem použiť môj normálny meč ani dýky, takže mi musí stačiť toto. Je to skrátka proti pravidlám.
Nôž si surovo zapichnem do ľavej ruky, následne ho utriem do košele a vložím ho naspäť do opasku. Krv nechám kvapkať do prašnej hliny. Hneď ako dopadne prvá kvapka, prejde mnou obrovská bolesť od nôh až do hlavy.
Za všetko sa platí
Slizký hlas starého známeho sa mi ozve v hlave. Idiot jeden. Akoby nepoznal, že som to ja.

,,Dorian!" Zrevem, prehnem sa v chrbte a takmer spadnem. Je to akoby ma zviazal lanom bolesti, ktoré sa mi zarýva do pokožky a ide stále hlbšie, až do mäsa.
Vindi!
Povie radostne tesne pri mojom uchu a bolesť prejde. Ach ten ničomník!
,,Vindi! Braček už som si myslel, že zostaneš tam hore! Ach, ako som sa mýlil!" Potľapká ma po pleci.
,,Ty máš ale nápady! Pekne ma oblufol." Zašomrem a už cítim, ako sa mi koža opäť zaceľuje.
,,Kto?" Otočí sa na mňa. Čierne vlasy po plecia, tmavé oči, chudá tvár. Čierny plášť a oblečenie ako zo stredoveku. Dorian.

,,Raziell. Že ja a jeho syn, hej? Kebyže nepríde ona..." pokrútim hlavou. Nato však ťažko prehltnem a kútikom oka sledujem, ako sa mračí. Vyzerá strašidelne aj bez týchto jeho výrazov.
,,Ona?" Zvraští obočie a zastaví tesne predo mnou.
Ajaj. Toto som nemal hovoriť. Namiesto odpovedi len myknem rukami a odvrátim zrak. On si však vždy nájde cestu. Kým sa stihnem z toho vykrútiť, už sa mi hrabe v hlave.
,,Áno. Constantia. Je to dobrá stránka Morgany, jej pravé ja. Len ja môžem zachrániť Morganu. Môžem ju zachrániť predtým, než rozpúta peklo na zemi a v každom svete." Poviem, no nechcel som to.

,,Do pekla Dorian! Vždy musíš byť takýto hnusný?" Spýtam sa ho, zatiaľ čo mi je chrbtom a rozmýšľa. To už kráčame tmavými chodbami takzvaného pekla.
Je to tu skôr ako tmavý obrovský dom bez okien.
Dorian stráži vstupy, je Ochránca. Také niečo ako bývala Constantia. Ona chránila Bránu do sveta ľudí, Dorian bránu do pekla. V nebi neviem, no aj tam určite niekoho majú.
,,Vravíš Constantia?" Temným hlasom sa ku mne otočí so zdvihnutým pravým obočím.
,,Áno."
,,Táto tvoja Constantia prišla už aj sem. Lucifer jej odmietol pomôcť, pretože Morganu potrebuje na svojej strane. Ak by vrátil Constantiu do tej prázdnej schránky pred vojnou, už by pre neho nebola užitočná."
,,Tak to ešte asi nepočul novinky." Poviem a Dorian otvorí dvere do Luciferovej pracovne.
,,Máš pravdu synak, preto mi tie novinky teraz povieš." Zaznie hneď hromovým hlas a muž v čiernom sa usmeje od stola v strede miestnosti.
Toto ma bude ešte mrzieť.

×+×

,,Tak kde sú? Chcú ešte čakať? Ešte ďalšie storočie?!" Skríknem už asi po stý raz a nepokojne prejdem ďalšie dva kroky.
,,Mali tu byť! S kým mám bojovať?! Proti komu?!" Znovu zrevem na Jacoba. Krčí sa pri mojom tróne a hlavu má vsadenú hlboko medzi ramenami. Na líci sa mu tiahne nepekná rana. Stratila som nervy. Áno, ublížila som mu. Môže si za to sám! Mal mi dať informácie!
Srdce mi prudko bije a opäť sa mi v ruke začína zhmotňovať dýka.
Kľud. Hnevom nič nevyriešime.

,,Máš pravdu." Potichu zašepkám a zatvorím oči. Prudko sa nadýchnem a vydýchnem.
,,Bude to dobré." Otvorím oči a pozriem na Jacoba. Jeho oči. Ach tie jeho oči.
V srdci ma niečo pichne. Nie však fyzicky. Čo to bolo?
Vina.
Nemôžem ich tu len tak čakať.
Musím niečo robiť.

Uži si, pokiaľ ešte môžeš.
Znovu má pravdu. Prejdem k Jacobovi.
,,Vstaň." Poviem vľúdne. Ani neviem, kde sa to vo mne berie. Odkiaľ viem tak dobre zahrať tie pocity?
Aj to sa bude hodiť.
Jacob ustráchane vstane, srdce mu bije ako o závod.
,,Si rozkošný, keď si nervózny." Zašepkám mu do ucha.
Hlasno prehltne. Usmejem sa.
Nikto tu nie je. Len my dvaja. Ostatní sú preč. Vrátili sa do vili po týždni, ktorý som čakala na tie vojská.
,,Poď so mnou."

Ani sa neohliadnem a idem rovno do haly. Tam prejdem cez pár kusov nábytku a vyjdem na schody.
Všetko sa za mnou krásne vracia na svoje miesta. Prejdem na poschodie s Jacobom v pätách. Zahnem vľavo a otvorím dvere do spálne.
,,Tu už som dlho nebola." Zapradiem mu do ucha.
Konečne cítim, ako sa uvoľnil. To chcem.
Zatvorím za nami dvere a prezriem si izbu. Je dokonalá, nič sa tu nezmenilo.
Otočím sa na Jacoba. Stojí pri stene, tiež si prezerá miestnosť. Na líce mu spadne slza.
Prejdem k nemu a slzu mu zotriem.
,,Ty nie si ona." Šepne a pozrie mi do očí. Je zranený. Psychicky.
,,No môžem byť." Nevinne naňho pozriem.
Zatočí hlavou, no ja sa nevzdávam.
Otočím sa a hľadám v pamäti. Zrazu sa mi objaví. Je tam. Cítim, ako sa mením. Na ňu.
Vlasy mi menia tvar, inak sa formujem.

,,Som to ja." Šepnem jej hlasom. Je to môj hlas. Nepotrebuje zmenu. Len cit.
,,Constantia." Vydýchne a znovu mu padne slza na líce. Utriem mu ju a pobozkám ho. Jemne, nežne. O chvíľu som však už ja prilepená ku stene a Jacob sa zmocňuje mojich úst. Je to dravec, mojím rozhodnutím som ho zmenila.
Rukami mu zájdem do vlasov, jemne mu zašklbem za končeky na temene. Viem, že to miluje presne ako vôňu rozpálených tiel.
Naše hračky s jazykom každou chvíľou vystrieda len trhanie látky. Neobvykle citlivými prstami mu prechádzam po nahej hrudi, zatiaľ čo ma bozkáva na krku.
Z úst mi vyjde všetok vzduch, keď mi jemne zakusne do kľúčnej kosti.
Celá nedočkavá sa naňho nalepím.

,,Toto mi prekáža." Povie a roztrhne moje oblečenie. Bolo to len tričko a sukňa. Teraz to je len látka na zemi.
Jeho dotyky ma pália. Hrá sa so mnou. Perami mi prechádza po krku, tvári, hrudníku.

Za mnou zacítim dobre známy pocit jemných obliečok. Na celom tele cítim jeho prítomnosť. Chcem ho viac. Keď sa ho konečne ujmem ja, počujem len lačné vzdychy. Bozky na brucho, chrbát, pery...

Len na sekundu prestanem a už cítim oheň, ktorý mnou prechádza. Horúci, pálivý oheň. Kým on stále pridáva na tempe, ja len túžobne vzdychám do jeho úst a on do mojich. Nohami mu obkľúčim chrbát a pritiahnem si ho viac k sebe. Vzdychne mi do úst. Z jeho temena rukami prejdem ku chrbtu, kde ho zatiaľ len hladkám.
Keď však dosiahne, pre čo prišiel, nechty mu zaryjem do chrbta, až pomaly vykríkne.

Nemám však dosť a preto ho prevalím na chrbát, zrejme doškriabaný do krvi.
Najskôr pomalé pohyby panvou a jeho dotyky na mojich bokoch. Neskôr si ja určím tempo a cítim jeho napnuté telo. Cítim ho každým kúskom tela, až do štipky kosti. Zohnem sa a pobozkám ho, jazykom mu prechádzam pomaly po krku. Keď sa narovnám, prehltne a znovu sa ma začne dotýkať. Jemne, všade. Panvou začnem hýbať viac, zrýchľujem.
Moje a jeho vzdychy sa miešajú v jednu báseň. Báseň milovania.
Až keď dosiahneme svoje, takmer naraz, doslova zahorím. Celým telom mi prejde ľadový oheň a kŕč. Jacob zavzdychá tiež. Spotená, príjemne uvoľnená padnem vedľa neho. Jemný bozk do vlasov a ruku cez rameno. Usmejem sa a uvelebím sa na jeho hrudi. Počúvam pravidelný tep jeho unáhleného srdca a cítim, ako sa mi kútiky úst roztiahnu ešte viac.
,,Dúfam, že si spokojný." Poviem.
,,Áno." Povie ospalo a už len počujem jeho pravidelné dýchanie a tep srdca.
Zaspal.