Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Prológ

Nežne sa dotýka tela svojej panej. Chcel spraviť to, po čom tak dlho túžil a o čo ho sama požiadala. A tak ju pobozkal. Jemne a nežne, no ona to zvrtla na vášnivé a náhlivé bozky sprevádzané rýchlymi dotykmi prstov.

A potom už len oddychoval. Spomína, ako jej horeli biele kučery dlhých vlasov. Horeli spalujúcim ohňom, ktorý napadol obidvoch. Potom to všetko prebehlo tak rýchlo, a zároveň krásne...

Jemne sa dotkne nahej pokožky na jej ramene. Nečakal to, čo sa stalo, no sama to chcela. Určite teraz odíde, ako to vždy robí. Potom sa nakoniec vráti s ďalšími ranami na duši a oni si to zopakujú.

Svoju hruď jej nahradí veľkým vankúšom a pomaly sa odplíži zmyť pot zo seba. Aj ten potom už bude len spomienkou, vďaka ktorej sa na ňu bude tešiť a zároveň za ňou smútiť.

Horúce kvapky, čo mu dopadajú na hruď si nevšíma. Zatvorí oči a na chvíľku, maličkú chvíľku si predstaví, aké by to bolo žiť tam. Niekde ďaleko, kam stále pania chodí. Aké by to bolo, bez vlčích problémov a bez svorky? Aké by bolo žiť normálny život?

Niečia ruka mu pristane na ramene. Jej. Jej jemná pokožka sa nedá s ničím porovnať. Je ako droga, ktorá ho láka, no zároveň od nej nemôže byť závislý. Je ako jarný dážď, ktorý keď pominie, nik si naň nespomenie, no keď znovu príde, môže spôsobiť veľké škody.

,,Ťažký to život by ťa čakal v onom svete." Vstúpi do malej sprchy, kde sa ledva zmestí jeden.
Chytí ho okolo krku, venuje mu jeden z jej múdrych pohľadov a znovu ho pobozká. Natisne sa na ňu, jej jemné stehná zvierajúce jeho driek. Oprie sa o stenu, horúce kvapky dopadajú na obidvoch ako dážď.

Znovu pohne panvou, aby rozpútala oheň v ich srdciach. A potom stačí už len držať jej telo v jeho náručí. Určite sa pohybuje lepšie než on, no má výhodu. Ohňostroj v jej vnútri cítiť až na míle ďaleko. Napne sa ako struna, prehne sa v chrbte a ešte viac začne pohybovať panvou. A tie jej zmoknuté biele kučery, ktoré znovu vzplanú belasým ohňom. Vzdychy, jedného či druhého, je to jedno.
Zrazu zarazí jeho telo najviac, ako sa dá a potom skríkne. Nevydrží to a aj on okamžite prestane. Ruky buchne o stenu, až sa vytvoria pukliny smerujúce k nej.

Vdychujúca vzduch ako po maratóne ho znovu pobozká. Teraz si ju on pritisne k sebe, jednou rukou ju zdvihne, druhou sa pridrží steny a mieri niekam preč. Späť, kde je to pohodlnejšie. Pani predsa musí mať pohodlie všade. Hodí ju o posteľ a vrhne sa k nej . Hodvábne prikrývky len- tak šuštia, strácajú sa pod ich telami.

Ticho pretne výkrik, nikdy však ešte nemá dosť. Začne naplno a stále zrýchľuje. Pani ho pobozká na pery, načo mu odpovie silným záberom, vďaka čomu mu znovu zakusne do pier. Znovu horí. Najskôr vlasy, potom aj tie belasé oči zaplaví spaľujúci oheň. Neprestáva, naopak, prahne po ohni v celom jeho tele. Chce ho, chce to zažiť znovu. Znovu sa ohne v chrbáte, niečo zachriptí, a potom sa celá rozhorí.

Oheň spaľuje celé jeho vnútro, aj zvonku začína pomaly horieť. Bolí to, nesmierne, no on aj ten spaľujúci oheň miluje. Miluje ju každou bunkou, ktorá len a len kričí. Nikdy takúto bolesť nezažil. Silu naberá z ohňa, ktorý ho pohlcuje, a zároveň pridá. Pani sa chveje, on si všetko nesmierne váži a tak sú spokojní obaja.

Zrazu oheň pohasne a potom zrazu vzbĺkne stokrát väčším množstvom. A to je koniec, pre oboch. Pomaly ju objíme, ľahne si na chrbát, no ona má iné plány. Nasadne naňho obkročmo, rýchlymi pohybmi panvou ukazuje, akú silu skrýva. Celá sa trasie túžbou a zakloní hlavu. Podopiera ju, drží a tiež sa nevie zastaviť.

Čas je však neúprosný a pomaly sa blíži... Svoje smotanovo biele krídla mu naposledy ukáže vo svojej celej kráse. Ešte poslednýkrát vyvrcholia obaja naraz a potom klesne na jeho hruď. Kvapky potu a vody sú na jej pokožke krásne. Únavou zatvára aj on oči, no paniu stále zviera v náručí. Aby mu znovu neutiekla, i keď vie, ako to skončí.

Poslednýkrát jej vtisne bozk do mokrých kučier a naposledy pohladí jej krídla a pokožku.
~~~
Na tú spomienku nie a nie zabudnúť. Musí sa ale koncentrovať, lov býva často nebezpečný. Nikdy nevie, či sa z rohu neobjaví trol či dokonca víla. To by bol koniec. Zavrčí na bieleho vlka vpredu a ten sa ohliadne. Je tak veľký, ako v skutočnosti.

Biely vlk má skoro dva metre, pričom on, čierny, má vyše dvoch metrov. So svojou výškou jeho lov prebieha často pomocou menších vlkov. Nikdy nemôžu vzdorovať či odmietnuť. Slovo bety platí. Alfu všetci rešpektujú a plnia rozkazy. Betu si ale vážia, pretože je to spojovník medzi nimi a alfou.

Biely vlk podíde k nemu, čiernemu a obaja sa sklonia. Ostatní už čakajú na rozkaz k útoku na jeleňov. Tí sú najlepší. Alfa sa pozrie na betu.
Teraz.
Vyšle rozkaz alfa hromovým hlasom. Spolu s betou vyskočia naraz z úkrytu, každý sa rozbehne k jednému jeleňovi a pritom sledujú všetkých členov, ktorí tiež útočia.

Čierny sa zavesí na hrdlo najväčšieho jeleňa a trhne dolu. Jeleň okamžite padá. Na silu mocného vlka nemá. Ďalším zahryznutím sa jeleň definitívne rozlúči s ich svetom.

Ostatní po love zbierajú svoju korisť, len alfa s betou si vychutnávajú jeleňov, ktorých ulovili. Krv im tečie po nádhernej srsti, no ani jeden si toho nevšíma, pokiaľ nie sú z jeleňov len kosti.

Pozrú jeden na druhého.
Zase ona?
Spýta sa alfa.
Áno.
Musíš prestať na ňu myslieť, inak zošalieš kým príde.
To sa ti ale povie.
Posmešne odfrkne čierny vlk.
Len ti vravím, že takto to ďalej nejde. Musíš si nájsť inú partnerku, nie čakať na stvorenie plné LEN túžby sa s tebou "hrať".
Čierny zavrčí, až vycerí tesáky a jedným ladným skokom je preč z lúky, ktorá je už pošpinená krvou.

Aj tak to nedokáže, nevie jej nepodľahnúť. Je moc výnimočná a ani ona ho predsa nechce opúšťať. Len proste musí...