Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť. 10- Smrť Velikána

×M×

,,Pozri čo si spravil Raziell." Zašepkám jeho smerom. S hrôzou v očiach sa díva na svojho syna, ktorého pomaly žerú moje psy.
Sekundu na to sa otáča a cestu si derie priamo ku mne.
,,Chceš zomrieť? Fajn." Poviem a prudko sa nadýchnem. V obidvoch rukách sa mi objavia meče. Dosť dlhé, ostré a mocné aby zabili aj anjela.
S výrazom šialenca ku mne priletí. Na poslednú chvíľu sa však rozhodnem inak, ako som plánovala. Kvôli nej.
Uvidíme, na čo ti skočí.

Pár metrov odletím od neho. Meče pustím. Bez zbraní a nejakých iných útočných plánov tam poletujem. Čakám, kým ledva zastaví tri metre odo mňa.
,,Zabila si ho." Zavrčí.
,,Áno. Zabila." Poviem bez akýchkoľvek emócií. Je to na ňom. Teraz tu on rozhoduje. On si podpisuje rozsudok smrti. Je to len otázkou času...

,,Do toho. Zabi ma." Vyzývavo sa predkloním a prižmúrim oči.
Raziell neváha ani sekundu a s revom sa na mňa vrhne.
Skladám krídla pevne k sebe a len tesne sa mu vyhnem. Zatvorím oči a počúvam hukot okolo mňa. Padám.
,,Nie!" Skríkne. Keď otvorím oči, vidím anjela vrhajúceho sa strmhlav dolu. Vedela som, že mňa by si len tak bez mučenia nepustil. S víťazným úsmevom na perách letí priamo ku mne. V sekunde, keď chce zabodnúť meč do môjho tela sa otočím.
Rozprestriem krídla a spätný prúd vzduchu ma prudko zastaví. Raziell však padá. Prekvapený, bez možností záchrany. Je na chrbte, takže nemá veľké šance na prežitie.
Jeho výraz vraví za všetko.
Nečakal to.

Už je skoro pri zemi, keď zatvorí oči. Je zmierený so svojou smrťou. To som nečakala zas ja. Myslela som si, že bude bojovať za pomstu svojho syna.
Mýliť sa je ľudské.
Ale ja nie som človek!

Nechám ho v kľude dopadnúť na zem. V sekunde si však uvedomím, že je ešte jeden, ktorého musím zabiť.
Ešte Lucifer.
Všade okolo zúri vojna. Démoni, anjeli. Anjeli stratili vodcu. Démoni majú prevahu. O chvíľu si aj Lucifer uvedomí, prečo.
V diaľke počujem rev. Ženský. Otočím sa tam. Vysoké chudé dievča s blond vlasmi sa vrhá k zemi za anjelom, ktorého som nechala umrieť.
Sadne si k nemu a začne plakať. To je niečo nevídané. Nikdy som nevidela anjela plakať. Nikdy.

Po chvíli však plač prestane. Hneď ako sa otočím k nej, zlomenému anjelovi, zaregistrujem len rýchly pohyb. Zmizla.
Už- už sa idem otočiť späť, že zistím, kam dievča zmizlo, keď mnou prejde bolesť. Celým telom mi otriasa až do konca každej jednej kosti.
,,Au." Vyjde mi z úst. Pozriem na svoj hrudník, odkiaľ trčí takmer celá čepeľ, teraz už krvavého meča.
,,Zomri, ty vražedkyňa!" Povie horko to dievča. Aspoň myslím, že je to ona.

Decko nepodarené!
,,Ty nevieš, kto som?! Ako sa opovažuješ ma takto uraziť úbohou čepeľou nejakého meča?! Ako sa opovažuješ?!" Skríknem na ňu. Nie som to však ja. Je to ona. Konečne ona. Sama Temnota prehovorila. Hlas nemá ako ja, nie tak docela. Je hrubší, razantnejší, plný nenávisti. Bolesť razom ustúpi a plná hnevu a odhodlania zatnem päste. Nenávisť
Moje telo sa pohne na rozkaz panej. Keďže je meč zapichnutý do mňa zozadu a cítim, že ho stále drží to dievča, vyvlečiem sa spredu.

Prudko sa trhnem vpred. Cítim, ako mnou čepeľ naspäť prechádza, no necítim bolesť. Môj hrudník sa na mieste srdca opäť zacelí. Nabudúce by som si mala dať pevnejšie brnenie.
Okamžite sa otočím anjelovi tvárou. Prekvapená, no plná odhodlania ma zabiť. Mnou však lomcuje hnev, ktorý mi darovala ona. Podídem k nej. V rukách drží svoj meč. Stále na mňa pozerá s odporom.

Bez žmurknutia oka ju schytím pod krk a vynesiem meter nad zem. Metá sebou, snaží sa rozprestrieť krídla. Mávnem rukou a už má krídla zlomené. Skríkne bolesťou, no veľmi tlmene, keďže jej to silný stisk mojej ruky na jej krku nedovolí.
,,Zhni v pekle." Zaškrípe jej hlas.
,,Tam som už bola. Pustili ma von." Poviem.
Zatlačím ešte viac a cítim, ako jej pomaly praskajú kostičky.
,,Toto si užijem." Usmejem sa.
Od mojej ruky stískajúcej jej hrdlo sa začne tiahnuť čierna sieť po jej žilách. Jej moc.
Ešte viac sebou metá, tak veľmi sa snaží dostať preč. Nenávisť je však jediné, čo cítim.

Zatlačím o trochu viac a to už sebou nehýbe. Už nedýcha. Ona sa však chce uistiť, že je úplne mŕtva. Zatlačím ešte viac a o sekundu neskôr cítim kvapky horúcej anjelskej krvi na líci. S úsmevom odhodím jej telo nabok. Pozriem na Raziella.
Tvár má otočenú priamo ku mne a jej. Jeho oči však skrývajú ešte stále to žiarivé svetlo. Ešte nie je úplne mŕtvy. Všetko to videl.

Prejdem k nemu. Pozriem mu do očí.
,,Ty stále nie si mŕtvy?" Položím mu rečnícku otázku. Obaja vieme, ako na tom je. Aj tak nemôže odpovedať.
Áno.
Jeho myseľ je stále tam. Stále, i keď v neuveriteľných bolestiach. Takmer všetky kosti má zlámané, nehovoriac o krídlach.
,,To bola ďalšia tvoja dcéra?" Spýtam sa.
,,Ani si mi nepovedal jej meno." Doplním.
Sestra. Bola to moja sestra Eliza.

,,Aj by som povedala, že mi to je ľúto, no nie je."
Ja viem. Morgana. Tú temnotu v sebe ale ešte dokážeš poraziť. Ja viem, že Constantia by si to tak nepriala. Je preč, no jej telo je tvojim prostriedkom skazy. Prečo však ona?
,,Ty to nechápeš Raziell?" Zarazím sa nad jeho hlúposťou. Niekto by povedal, že anjeli sú múdrejší.
,,To ona to všetko spustila. Celý tento kolobeh. Constantia zabila nevinného. Pozri, tam je." Ukážem na Jacoba trhajúceho nejakého anjela. Alebo démona? Už je to jedno.
,,A Lucifer ho oživil. Tak som sa mohla dostať k nej. K nevinnej a čistej Constantii, ktorá ako všetci ostatní o tomto nevedela. Raziell, si príliš mladý, aby si pochopil, čo bolo pred Pánom. Moja éra. Temnota. To však anjeli ani démoni nechápu.
A ty a Lucifer? Aký to má význam? Vieme, že z lásky vykvitne nenávisť. A niekedy je to naopak, však? Tak si ho nenávidel, pretože bol vždy ten lepší. No po jeho odchode ti chýbal. Ľúbil si ho už od začiatku." Vyzvem ho k odpovedi.

Toto nie je o nás.
,,Práveže áno. Pozri sa okolo. Anjeli a démoni proti sebe. Dvaja bratia, ktorí z lásky trpia a zabíjajú."
Toto je o tebe, nie o nás.
,,Si na omyle. Vždy si bol." Poviem.
V ruke sa mi objaví meč.
,,Ukončím tvoje trápenie, úbohý anjel."
S úsmevom na perách sa postavím priamo nad neho.
Meč klesá dolu a čas sa opäť o trošku pozastaví. Takto to malo byť. Takto to malo vždy byť. Temnota vždy porazí svetlo.

,,Nie! Zadrž!" Skríkne niekto. Kým sa stihnem otočiť, niečo ma silno strháva preč od anjela. Kým padnem na zem a pohltí ma temnota, všimnem si ho.